1. kapitola - Nefajčite, lebo zomriete!

Poznámka: Tak, je tu prvá kapitola! :D Zatiaľ len taký úvod, dej sa viac začne rozbiehať v ďalších kapitolách, veď to poznáte ;D Tak si to užite a prosím komentujte, vaše názory nás veľmi zaujímajú a všetko, čo nám chcete povedať si rady vypočujeme :D

---

Sivé vozidlo prešlo cez bránu a po príjazdovej ceste sa dostalo až k domu. Bridgit si vytiahla slúchatka z uší a zvedavo sa pozrela, ako jej rodičia vystupujú z auta.

"Johnsonovci! Vystupovať!" ozval sa hlas jej otca.

Neochotne vyliezla z auta, nasledovaná jej starším bratom Lucasom. Už sa dotýkala škatule s jej vecami, keď do nej zrazu šťuchol.

"Nejako vám zvýšili platy, čo?" opýtal sa rodičov.

Bridgit pochopila, čo tým myslel, keď sa pozrela na dom. Oproti tomu, kde bývali predtým, vyzeral dosť giganticky. Jej otec len niečo zahundral a tak Bridgit začala nosiť škatule dnu. Jej izba bola na poschodí a preto chvíľu trvalo, kým toľkokrát vyšla hore a naspäť dole. Keď konečne všetko preniesla, zistila, že v aute zostali už len Lucasove škatule s vecami. Keďže nemala nič lepšie na práci, rozhodla sa mu ich odniesť.

Akonáhle vošla do jeho izby, bolo jej jasné, prečo jeho veci zostali v aute.

"Už zas?" opýtala sa pri pohľade na jej brata s nosom v knihe s názvom Zábava s kvantovou fyzikou. Ako obvykle, nereagoval, a tak sa pobrala do svojej izby. Pri pohľade na prázdnu miestnosť, ktorej celé zariadenie tvorila posteľ a pár škatúľ pohodených na dlážke, jej prišlo clivo za životom v Nottinghame. Vyčerpane sa zvalila na posteľ, privrela oči a predstavila si strop vo svojej starej izbe. Keď bola malá, tak spolu s Lucasom namaľovali na strop Mliečnu dráhu, hviezdy a iné vesmírne telesá. Spomenula si aj na ten uspokojujúci pocit, keď prechádzala po chrbtoch svojich obľúbených kníh uložených v drevenom regáli, ktorého horná časť bola umelecky vyrezávaná. Vynorili sa jej tiež spomienky na minuloročný výlet so spolužiačkami v Birminghame, kde sa hrali na to, že sú francúzske turistky a snažili sa presvedčiť predavačov v obchodoch, nech im dajú zľavy a na každoročný festival Robina Hooda, ktorý bol jej obľúbeným dňom v roku. Vzápätí sa jej v mysli vynorila tmavá hriva vlasov a vtedy sa rozhodla robiť niečo užitočné.

Začala sa teda hrabať v škatuliach a hľadať vhodné oblečenie do školy. Keď našla svoje obľúbené šaty, uložila ich na posteľ a začala sa hrabať v šperkovnici. Nešikovne vytiahla pár náušníc, z ktorých sa jej jedna skotúľala pod posteľ. Zohla sa na zem a rukami začala šmátrať po podlahe, keď narazila na náušnicu. Nanešťastie tá bola zaseknutá medzi dvoma parketami. Bridgit si povzdychla a pokúsila sa ju vytiahnuť, no akosi vytiahla celú parketu. Pozrela sa na škodu, ktorú napáchala a zistila, že v malom priestore pod parketou sa nachádza zväzok papierov.

Opatrne ich teda vytiahla a posadila sa na posteľ. Vyzeralo to ako nejaká zložka z tajnej služby. Pri pohľade na prvú stranu jej do očí zasvietil nápis Willieho Skaza. Hneď pod ním bola veľmi nekvalitná fotografia akéhosi ryšavého muža v kilte.

Nestihla však ani pretočiť na ďalšiu stranu, keď sa zrazu zdola ozval hlas jej mamy, ktorý ich zvolával na večeru. Počas cesty dolu zaklopala na dvere aj Lucasovi, keby náhodou nepočul krik, čo sa v jeho stave ignorovania okolia mohlo stať veľmi ľahko.

"Začíname zdravo, čo?" spýtala sa Bridgit, keď schádzala dolu schodmi a zbadala pizzu na stole.

"Nezvykaj si, zajtra bude zeleninové soté."

Bridgit len pokrútila hlavou a vzala si veľký kus zo syrovej. O chvíľu zišiel dolu aj jej brat, kývol im hlavou, vzal jednu škatuľu s pizzou a odšuchtal sa naspäť do izby. Ich otec sa naňho zahľadel, pokrčil plecami a pobral sa so svojou porciou aj on niekam preč.

"Načo máme jedáleň, keď v nej nikto neje?" rozhorčila sa ich mama.

"Načo máme vôbec jedáleň?"

Pani Johnsonová len pokrútila hlavou a nahnevane sa pobrala smerom, ktorým odišiel jej manžel. Bridgit sa ocitla sama pri zbytočne veľkom jedálenskom stole. Len čo dojedla, vybrala sa späť do svojej izby, kde sa pustila do listovania záhadnej zložky spod postele.

Ráno stála Bridg spolu s Lucasom pred budovou ich novej školy. Predstava vojsť dnu ju nijako nelákala, netešila sa na novú triedu ani spolužiakov. Vo svojej bývalej škole mala svoju skupinku kamarátov a nebola práve nadšená, keď sa s nimi musela rozlúčiť. Predtým ako sa mohol jej prvý školský deň začať však musela aj s bratom absolvovať nejaký blbý uvítací príhovor riaditeľky. Zhlboka sa nadýchla, potiahla Lucasa a spolu sa pobrali dnu. Tam ich čakal šok v podobe červenovlasého muža, ktorý nahnevane chrlil niečo so silným škótskym prízvukom. Bridgit začula niečo ako "prezúvky" a "dostanete motykou". Vtedy sa ten muž obrátil ich smerom a spoznala v ňom chlapa svojich snov. Žartujeme. Hľadel na nich muž zo zložky.

Nezostal však len pri hľadení a rozbehol sa k nim so zúrivým pokrikom: "Kde máte prezúvky, vy fagani nepodarení?!"

Lucas sa išiel ozvať, ale Bridgit ho predbehla. "Sme tu noví."

"Patríte ku Greenovej? Tú historku som už počul asi desaťkrát, kým som si uvedomil, že sem naozaj chodí. Len tak vám to nezožeriem. Mená!"

"Bridgit Johnsonová."

"A to si myslíš, že som už úplne blbý?! Ten film videl predsa každý! Aj mužný chlap ako ja."

Bridg sa len chytila za hlavu a po tisíci krát vo svojom živote niekoho opravila: "Johnsonová, nie Jonesová."

Muž sa neveriacky zamračil a otočil sa k Lucasovi. "A ty, mladý muž?"

"Lucas. Tiež Johnson."

"Takže súrodenci? Už len to tu chýbalo. Nasledujte ma, decká."

Bridgit a Lucas si vymenili neveriacky pohľad, no nasledovali toho divného chlapa až do nejakého ďalekého zákutia školy. Na dverách stál nápis Elizabeth Hartleyová - riaditeľka. Pod tým bolo dočmárané "Motyčka". Bridgit rozmýšľala, z akého dôvodu má riaditeľka prezývku Motyčka.

Pochopila, len čo vošli dovnútra. Na skrinke vedľa pracovného stola bola položená fotografia v rámiku a na nej bol ten chlap, čo ich sem zaviedol spolu so ženou, ktorá sedela pred nimi obkolesená hŕbou papierov. Tiež tam držali motyku a lopatu.

Bridgit bola zvedavá, čo je to preboha za školu. Vtedy si tá žena všimla, že vošli, zastavila akúsi podivnú hudbu vychádzajúcu z rádia a nasadila si okuliare s hrubým rámom. Vylovila zo šuflíka nejaké zložky, krátko sa na ne pozrela a prehovorila.

"Takže Lucas a Bridgit Jonesovci," začala.

Bridgit si dala hlavu do dlaní a zašomrala: "To už nikto nevie čítať?"

"Sme Johnsonovci, nie Jonesovci," vysvetlil Lucas.

"Vitajte na našej škole. Dúfame, že budete spokojní. Je tu prísny zákaz pitia alkoholu, užívania drog a fajčenia. Nefajčite, lebo zomriete!" zrazu zvýšila hlas a vypleštila oči.

Willie si odkašľal.

"Áno, tiež sú povinné prezúvky," dodala Hartleyová. "To je všetko, môžete ísť na hodinu."

"Ale kam máme ísť na hodinu? Nedali ste nám rozvrhy," zmätene sa spýtal Lucas.

"Už som stará, nemôžete čakať, že si budem všetko pamätať!"

"Ale vôbec nie, Motyčka," sladko sa na ňu usmial Willie a dal jej pusu na líce. Bridgit naplo, schmatla nejaké papiere zo stola dúfajúc, že to budú ich rozvrhy a druhou rukou potiahla Lucasa von z tej kancelárie.

"Prosím, povedz mi, že snívam a toto v skutočnosti nie je naša škola," zastonala Bridg.

Lucas len pokrčil plecami, vzal jej z ruky papiere a onedlho už boli obaja vo svojich triedach. Na Bridgit čakala hodina fyziky s nepríjemne vyzerajúcou pani za katedrou. Podišla k nej a ukázala jej jeden z papierov od riaditeľky. Učiteľka sa naň zahľadela, pri tom súhlasne kývala hlavou, no potom zahliadla Bridgitino meno a zbledla.

"Bridgit.. Jonasová?" opýtala sa roztraseným hlasom.

Bridgit už otvorila ústa a chystala sa ju opraviť, ale potom len mávla rukou a pobrala si sadnúť. Tak trištvrtina spolužiakov sa za ňou otočila, ale neriešila to. Posadila sa k akejsi zasnívane vyzerajúcej blondínke.

"Ahoj," prinútila sa usmiať, "ja som Bridgit."

Blondínka ešte chvíľu čosi čmárala na lavicu, potom zdvihla hlavu a skúmavo si ju prezrela. "Máš pekné vlasy," poznamenala a ďalej sa venovala svojej činnosti.

Keďže jej jej spolusediaca nevenovala pozornosť, obrátila sa k učiteľke a všimla si, že ešte stále ju neprešiel ten záchvat. Momentálne sa zúrivo prehrabovala v kabelke a zrejme sa jej nedarilo nájsť hľadaný predmet, keďže ju vysypala na stôl. Vylovila z kôpky vecí inhalátor a priložila si ho k ústam.

Keď sa ako-tak upokojila, vzala kriedu a napísala na tabuľu nadpis Ohmov zákon. Bridgit si povzdychla a obrátila sa dozadu, aby zistila čo za idiota to tam ťuká ceruzkou do lavice. Zistila, že za tým je znudene vyzerajúca červenovláska. Vedľa nej sedel frajersky vyzerajúci blondiak. Vtedy červenovláska pozrela na Bridgit a prihlásila sa.

Bridgit sa radšej otočila späť dopredu a už len začula ako hovorí: "Pani učiteľka Hallardová?" Bridgit z jej hlasu vycítila nevinnosť, čo jej prišlo čudné, lebo tá baba tak rozhodne nevyzerala. Slová, ktoré vyšli z jej úst aj potvrdzovali jej domnienku.

"Viete, minule som bola v Tescu a mali tam zlacnené plienky pre dospelých... Tak som si na vás spomenula, že by ste to možno chceli využiť," nato sa sladko usmiala, až Bridgit skoro presvedčila, že to naozaj myslí v dobrom.

Hallardovej tvár nadobudla veľmi zaujímavý odtieň červenej. "Ako.. čo si to...!" snažila sa niečo povedať, ale nepodarilo sa. Ráznym krokom odišla z triedy a Bridgit si nemohla nevšimnúť peňaženku, ktorú zvierala v ruke.

"Ale April, dnes si si to mohla odpustiť," ozval sa napoly pobavený chlapčenský hlas. "Veď sme ju dosť potýrali včera."

"Ja viem, ale keď dnes som fakt nemala náladu na fyziku."

"Tak poďme na zmrzlinu. Do matiky to stíhame."
"Fajn. Jerry, ideš s nami?" takzvaná April poťukala Bridgitinu spolusediacu.

"Okej," povedala a postavila sa.

Vtedy sa ozval ešte jeden, mierne upišťaný hlas: "Počkajte ma, aj ja pôjdem!"

"Ale pohni, Brooke. Nie že sa pôjdeš ešte prezuť."

Brooke, mongoloidne vyzerajúca tmavovláska, ktorá vyzerala, ako by práve prišla z móla, niečo nespokojne zamrmlala, ale ďalej to neriešila a štvorica vyšla von z triedy. Bridgit na nich len neveriacky pozerala.

PREVIOUS

NEXT