26. kapitola

26. kapitola

Z pohľadu: Mitchie

Poznámka: Toto je moja asi najobľúbenejšia kapitola :) A áno, som Jemi shipper ♥ (Pozrite si aj recenziu na Salute- TU)

---

Zobudila som sa s miernym búšením v hlave, ale inak som sa cítila dobre. Naokolo ešte všetci spali a vyzerali, že ešte aj dlho spať budú, a tak som sa vybrala do kúpelne a dopriala si kvalitne dlhú sprchu.

Keď som sa vrátila do suterénu, všimla som si, že sme tam nechali riadny bordel. To zas bude upratovania, pomyslela som si. Nikto ešte nebol hore, tak som sa opäť vrátila do izby a všimla som si, že Alex sa zobudila.

"Moja hlava," zastonala.

"Včera si to riadne roztočila," zaškerila som sa. "Pamätáš si vôbec niečo?"

"Ale hej," sústredene sa zamračila. "Myslím, že sme sa s Jeremym dali dokopy."

"Konečne. Bola to len otázka času, čakala som na to odkedy ste sa rozišli s Masonom."

"To fakt?" opýtala sa ma.

Prikývla som.

"A čo Joe?"

"Čo s ním?" opýtala som sa naoko ľahostajne, no srdce sa mi rozbúchalo silnejšie.

"Nič. Len si myslím, že asi na vás začnem žiarliť. Ja som bola niekedý tá po ktorej Joe šalel," povedala Alex s predstieraným smútkom.

"Očividne si ešte stále opitá Alex. Takže ty a Jeremy... rozprávaj, ako na to prišlo?"

"No, akosi som sa po tom úspešnom predstavení neovládla a vrhla som sa naňho."

"Tak to bolo jednoduché. Čakala som zápletku s dvoma dalšími chlapmi, gitarou a lúpežným prepadnutím," zažartovala som.

Alex sa zasmiala. "Poďme niekoho zobudiť a môžeme ísť na raňajky."

"Súhlas. Hoci čudujem sa, že si v stave na jedenie po tom, čo si všetko včera vychľastala."

"Fuj, nepripomínaj mi to," skrivila tvár a ja som ju smejúc ťahala naspäť do suterénu.

Cestou sme stretli dvojičky, Joea a Alexinho Jeremyho.

"Čauky, nepridáte sa k nám? Ideme ranajkovať."

"Akurát sme mali v pláne vybrať sa zobudiť vás, spiace princezné." povedal Joe.

"Náhodou, ja som hore... počkať, spiace princezné? To je dosť divné prirovnanie aj na teba, Joe."

"Nič nie je dostatočne divné na mňa," uškrnul sa. "Tak čo bude s tým jedlom? Umieram od hladu."

Pokrútila som nad ním hlavou a zavelila som smer bufet. Až keď sme si sadli, a zacítila som to jedlo, uvedomila som si, ako som hladná. S chuťou som sa zahryzla do svojho sendviča a nič som nevnímala, až kým sa Joe nespýtal: "Tak čo, kedy začneme skúšať?"

"Skúšať čo? Snáď sa nechystá pokračovanie Bedárov?" zhrozila som sa.

"Ty si to nepamätáš? A čo vy?" spýtal sa Joe dvojičiek a Alex a potom zdesene sledoval ako každý z nich krúti hlavou. "Toto nie je možné."

"Povieš nám teda o čo ide?" opýtal sa ho Nate.

"O toto ide!" povedal Joe a vytiahol na stôl štós papierov.

"Čo to je?"

"To je zmluva! Ktorú ste vy idioti včera podpísali!! A ja sám osobne dozriem na to aby ste ju dodržali," povedal Joe, ktorému od zlosti už beleli hánky. Neveriecky som sa pozrela na kopu papierov a začala čítať.

"Joe, boli sme opití, som si istý, že z právneho hľadiska to nie je práve...," povedal Nate.

Joe vstal a prudko zasunul stoličku. "Fajn," nahnevane odišiel.

"Joe...," začala som, ale už bolo neskoro. Opustil jedáleň.

Povzdychla som si. "Idem sa s ním porozprávať. Snáď ho pivediem k rozumu."

Vybehla som z jedálne a zbadala som Joa ako sa opiera o stĺp. Vyzeral smutne. A tak som sa rozbehla priamo k nemu a zozadu som ho objala.

"Mitchie?" ozval sa neisto.

"Mhm."

"Mitchie... dusíš ma."

"Och," povedala som a odtiahla som sa. Na chvíľku nastalo trápne ticho. Potom sme naraz spustili: "Ja..."

"Začni," povedala som.

"Vieš, ten plán s kapelou som mal nachystaný už dlhšie. A čakal som, kým sa konečne uzmierite, aby som ho mohol dať do pochodu. Len si to predstav. Ty, ja … dvojičky a Alex.

Davy fanušíkov jasajú, hráme v najvychytenejších arénach. Londýn. Berlín. Amsterdam. New York. Paríž. Miláno. Tokio. Reflektory žiaria a davy vykrikujú naše mená. Sype sa na nás hviezdny prach. Ok to som možno trochu prehnal s tým prachom ale inak je to celkom skutočné. A vy ma tak zrušíte. A to mám dnes dokonca výročie prvej zloženej piesne.

A nikto mi ani nezablahoželal!"

"...Blahoželám. Ako sa volala? Zahráš mi ju? Určite je skvelá," snažila som sa zachrániť situáciu.

"Lichôtkami sa nikam nedostaneš," zrušil ma.

"No, ale ten tvoj nápad s kapelou nie je najhorší. Ale neviem ako by sme to stíhali so školou a tak..."

"Ale dajte tomu aspoň šancu... Sľúb mi, že ešte presvedčíš aj ostatných."

Chcela som niečo namietnuť, ale keď som sa tak pozrela do jeho psích očí, privolila som. "Takže dnes večer u mňa!" zvolal naradovane Joe.

"Čo? Načo? Prečo?"

"Nechcela si predsa počuť tú pesničku, čo som zložil?" žmurkol na mňa a odišiel.

No to som si teda zavarila, pomyslela som si. Pobrala som sa naspäť do jedálnem kde sa na mňa upieralo xy očí.

"Ľudia... veď by sme mohli dať tej kapele aspoň šancu," začala som opatrne.

"Sklamala si," zasyčala Alex s úškrnom.

"Ale veď si to predstavte... Nás päť. Davy fanušíkov jasajú, hráme v najvychytenejších arénach. Londýn. Berlín. Amsterdam. New York. Paríž. Miláno. Tokio. Reflektory žiaria a davy vykrikujú naše mená. A sype sa na nás... teda, vlastne nič," zarazila som sa.

Sledovala som ich tváre ako si to predstavujú. Ak som tak vymetene vyzerala aj ja, čudujem sa, že Joe nedostal záchvat smiechu.

Alex nakoniec prikývla. Ukázala som jej palec hore a obrátila som sa na Nicka s Nateom.

Nate prehovoril: "Ten príhovor je mi nejako povedomý... Mám pocit, že nám ho Joe hovoril vždy, keď sa nás pokúšal zlákať do kapely."

"Hej, máš pravdu," prikývol Nick. "Ale myslím, že trepal aj niečo o hviezdnom prachu."

"A ešte niečo o nejakom výročí...," doplnil ho Nate a ja som zaťala zuby, no tvárila som sa, že nič. Ten hajzel.. však on večer uvidí.

Stála som pred zrkadlom a na sebe som mala krátku čiernu sukňu a k nej voľné sivé tričko. Nebolo to najhoršie a tak som sa rozhodla ísť na vec. Zrazu som si uvedomila, že neviem, kde má Joe izbu. Zavolala som teda Nateovi.

"Aké má Joe číslo izby?"

"305B," povedal mi Nate.

"Okej. Nezabudnite, akcia Hviezdny Prach je o 20:15."

"Jasné."

Ukončila som hovor a pobrala som sa na tretie poschodie. Chvíľu som váhala a potom som rázne zaklopala. Joe mi v momente otvoril, takmer akoby celý čas stál za dverami a čakal, kedy prídem. Na tvári mu hral veselý úsmev.

"Ahoj," povedal. "Poď ďalej."

Usmiala som sa a vošla som dnu. V strede izby čakala rozprestrená deka, modrá zo žltými hviedzičkami, takmer akoby bola posypaná hviezdnym prachom. Na nej bola fľaša vína a vrecúško čipsov.

Joe si všimol, kam upieram pohľad a dodal: "Prepáč, nič lepšie sa mi nepodarilo zohnať."

Najprv som sa nezmohla na slová. Všetko bolo krásne, takmer ako by to bolo... "Rande," vykĺzlo mi z úst.

Obaja sme naraz zvolali: "Čo?"

"Že by sa to páčilo mojej kamarátke, hm, Pande."

"Pande?"

Joe len pokýval hlavou a povedal: "Veď predsa oslavujeme moje výročie prvej zloženej pesničky. Zabudla si?"

"Nie, len.. hm, tá deka je pekná. Vyzerá to takmer akoby na ňu padal hviezdny prach."

"No, možno to aj prach je. Ale asi nie hviezdny."

Ja som sa , v snahe zachrániť situáciu, opýtala: "Kde máš spolubývajúceho?"

"Vyrazili ho za tie drogy. Aj tak to bol debil. Usaď sa," pokynul rukou smerom k deke, nalial nám víno a vytiahol gitaru.

"Kedže oslavujeme moju prvú pieseň, tak ti ju teda zahrám."

A spustil:

"Môj plyšový macko, sladký, hebučký,

najmä keď si ho chytím do rúčky.

Z poličky sa na mňa smutne pozerá,

aj napriek tomu pekné očká má."

Zhlboka som sa nadýchla s snažila som sa prísť na to, či sa toto všetko naozaj udialo alebo sa mi môj mozog snaží niečo vsugerovať

"A to mi ani nezatlieskaš?" spýtal sa Joe.

"To je tá pesnička? To nemyslíš vážne."

"Mal som 5 rokov a vôbec. Ranila si moje city, Mitchie." povedal a zatváril sa urazene. Na to sklopil hlavu a ja som neodolala a nahla som sa k nemu ako mamička k dieťaťu a utešujúco som ho pohladila po chrbte.

Zodvihol hlavu a zrazu sme si hľadeli rovno do očí.

V tej chvíli ale niekto zakričal. "Prišli sme vás trošku schladiť!"

Ledva som sa pozrela smerom k dverám a už sme boli s Joeom celí od peny z hasiaceho prístroja.

Vo dverách sa škerili dvojičky. Po tom momente s Joeom som aj zabudla, že sme sa dohodli pomstiť sa mu za tú lož s výročím. Ako som však zistila, zjavne to lož nebola, no zabudla som im poslať sms, aby nechodili.

"Čo do riti...," začal Joe, mračiac sa na nich.

"To máš za tú tisíckrát opakovanú lož s výročím. Mitchie povedala, že aj na ňu si to skúšal," vyblafol Nick, nevšímajúc si moje nesúhlasné gestikulácie rukami.

"Mitchie?" otočil sa na mňa Joe.

"No, Nick s Nateom vraveli, že ten istý prejav si im už hovoril aspoň desaťkrát... a vraj si vždy spomenul aj to výročie."

"Ale ja som to výročie aj naozaj mal," povedal, a bolo vidno, že to myslí vážne.

Nick s Nateom sa na seba pozreli a nenápadne sa pokúšali vycúvať z izby.

"Joe...," povedala som a pohla sa smerom k nemu.

On však len pokrútil hlavou a bez slova odišiel z izby.