Plač a škrípanie zubami

Pôvodne sa tento článok mal volať "Séria nešťastných príhod" ako aj jedna kniha aj kvôli tomu, že sa mi cestou domov pokazil nový notebook a ešte nie je ani v servise a kým bude tak ... Och. Ale chcem o inom.

Upozornenie: Sťažujem sa jak storočná baba.

---

Nitra. Wrrrr. Kebyže tento článok píšem včera tak tu máte toľko znechutenia, že až ... Proste ...

Najprv cesta, ako moja chyba, že som si vybrala cestu školu na druhom konci Slovenska ... Ale cca 6-7 hodín cesty v noci je na hovno. A to väčšina ľudí tvrdí, že v noci sa aspoň vyspíš, v buse, vtipné. Proste nič sa nedalo robiť, lebo potme si asi čítať nebudem však ... takže to bolo DLHĚ. A prišli sme na stanicu o pol 5 ráno akože ... Zápis som mala o 9 takže sme hľadali všetko možné napr. areál stanice(dispečing, predaj lístkov atak.), ktorý bol úplne v riti a oficiálne sa otvárali okienka aj tak až o 7. A tak sme cca do pol 8 sa motali v okolí stanice na ktorej nič nebolo, potom sme išli hľadať školu.

V podstate sme vedeli kam máme ísť ale predsa je lepšie si to overiť ako potom 10 minút po začatí zápisu zistiť, že sme na opačnej strane sveta, teda Nitry. Do 8 sme čakali kým otvoria Centro, bola fest zima. No a keď otvorili Centro šla som sa tam na vécko prezliecť a v opatkoch zo stužkovej (cca 8 cm) sme šli ku škole. Po ceste som zistila, že mám asi niečo z ľavou nohou, niečo viď bolesť v chodidle, o ktorej by som ani nevedela nebyť opätkov - asi som to niekde narazila netuším ale kedy ako alebo ...

Do auly UKF sme došli prekvapivo rýchlo a to aj s opätkami no a tam sme čakali, zasa.

Tak 10 minút po 9 sme vošli, aj neskôr možnože a kým sme sa usadili bolo neviem koľko ale sedeli sme na zápise cca 3 hodiny a z toho nám nič podstatné nepovedali. Zhrniem základné body: Ak niečo nevieme/chceme atď. máme si to nájsť v manuály. Nemáme ich otravovať somarinami a nemáme premeškávať termíny. Posolstvo ako sviňa.

Ale ako OK. Okrem toho, že tam bolo asi milón ľudí, z ktorých mi nikto nebol ani povedomí a všetci vyzerali tak "friendly".. A ani žiadny cute boys a celkovo skoro žiadny boys ... WTF.

Na celom zápise som sa rozprávala tak z 3 ľudmi a to tiež len tak odveci.

Akože ... Po skončení zápisu sme ešte prešli na miesto, kde by sa mala odohrávať väčšina naších prednášok, to už nie všetci len náš odbor. A potom sme sa konečne s mamou vybrali na MHD s tým, že ideme prevziať intrák.

No a ten bol na ulici Cabajskej, kde išli podľa tabule tak 3 mapky denne. Ehmm ... Tak sme išli na najbližšiu možnu zastávku k tomu a tam bola šípka na tú ulicu kde sme mali ísť, až nato, že tá šípka ukazovala odveci, LEBO ako sme zistili, že zástavka sa volá nejaká Mudroblabla tak vlastne stojíme celý čas na Cabajskej.

Odveci, odveci, odveci značenie ulíc.

Dostávame sa k poslednej fáze.

Intrák, dá sa popísať slovami hrôzostrašný, odporný, príšerný ... Ale kedže dnes som celá optimisticky naladená tak povedzme, že bol ... Ok to sa ani nedá optimisticky opísať.

Mám 4 baby izbu a to znamená - jedna miestnosť, 4 postele a 2 rozdelené do steny zabudované skrine.

Žiadna chladnička, žiadne vécko. Kúpeľna je spoločná bohviekde na chodbe (bola aj možnosť izby s kúpelňou ale tú izbu by ani ta kúpeľna nespasila), chladničku som videla tiež jednu na celú chodbu, menšiu ako áme my doma pre 4 ľudí.

A to nehovorím o stave izby, matrace v posteli sú také, že sa môj chrbát teší už teraz a steny ... podľa ich stavu predpokladám, že tá izba slúžila ako nejaká vojenská skrýša alebo čo.

A potom cesta naspäť, nestíhačka skoro - prestup z Bystrice na ktorý sme mali 5 minút a šofér busu telefonoval celú ale fakt celú cestu. Včera na ceste domov som už nevedela, či sa mám smiať alebo plakať a hoci som to doteraz nejako nepociťovala dosť veľa ľudí mi bude chýbať a dosť ťažko sa mi bude odchádzať ...

Ak ste to čítali až k tejto pasáži, tak dúfam, že som vás úplne neotrávila mojim "sľubne" sa vyvíjajúcim životom a že si ešte niekedy prečítate nejaký môj článok.

A bude mi dobre, možno o mesiac napíšem článok o tom ako prežívam "The time of my life" dovtedy bye bye ...

Jane :)