03. Spomienky sú ako vtáky - nevoláš ich a predsa sa vrátia

Tak už som konečne vybrala názov a vyrobila nejaké logo. Snáď sa vám páči a možno vám to aj niečo napovie.

Inak som konečne našla svoju stratenú múzu :D No nie je svet super? :D Napísala som 3 básne, vlastne 2, jednu už mám v šuflíku dlhšie. A som potešená a inšpirovaná a píšem bludy.

Milujem Vás trubky moje. S ♥ Janelle

Poznámka: Kurzívou sú Nikine spomienky ;)

---

Nejako som docupitala bez ďalšej ujmy domov a zo zvyškov vajíčok a ostatných surovín pripravila cesto na palacinky. Samozrejme som sa snažila vyhnúť návalu spomienok, ktorý mi po stretnutí tlačil na mozog, lebo som vedela, že ma potom chytí sentimentálna nálada. Avšak nanešťastie to nebýva také ľahké ako sa to hovorí.

"Rátam s tým, že ma na tom skejte naučíš." povedala som so širokým úsmevom na tvári.

"Tak veď si to poď skúsiť." povedal a pohľadom ma nabádal vystúpiť na skejt. Samozrejme asi by som to nebola jak ak by som bola šikovná a hladko udržala na doske rovnováhu. A tak zo mnou, no proste som spadla.

"Si okej Nika?" spýtal sa so zmesou úškrnu ale aj starosti v tvári.

"No asi utrpelo len moje ego." povedala som sarkasticky. Aby moje ego utrpelo o čosi viac, tak samozrejme predviedol ešte pár pekných trikov na doske, cítila som sa trochu ako lúzer.

"Och to je už toľko?" spýtala som sa."Mám ešte dosť učenia, takže ťa asi opustím." povedala som.

Nasledovali vety typu, to nemyslíš vážne a iné podobné presviedčačky avšak keď Filip videl moje odhodlanie, tak sa rozhodol ma odprevadiť.

"Shit! Rozopla sa mi podpira ..." zašomrala som cestou. "Čo?" spýtal sa pobavene. Shit, ja som to povedala nahlas.

"Nič." snažila som sa zachrániť situáciu ale už bolo neskoro.

"Keď chceš tak ti s ňou pomôžem." povedal s úsmevom.

"Radšej nie." odpovedala som mu snažiac sa skryť svoje rozpaky avšak cítila som, že moja tvár naberá farbu paradajok.

"Ako myslíš. Hej ty, nechceš jej pomôcť zapnúť podpiru." spýtal sa okoloidúceho korčuliara.

"Ja ťa zabijem!" precedila som pomedzi zuby.

"Veľmi rád." zakričal za nami ten chlapík. Cestou domov som z Filipom neprehodila ani slovo a išla som dva metre napred. Nevydržal to a tak prišiel ku mne bližšie a opýtal sa.

"Hneváš sa Nika?" opýtal sa z mučeníckym výrazom v tvári. Čo by ste mu na to odpovedali vy?

"Ty si taký debil." povedala som s úsmevom. Zvyšok cesty sme pokračovali bok po boku vo vzájomnom nadrapovaní sa.

Zázrakom som dopiekla palacinky a aj keď som ich robila mysľou úplne mimo, nepodarilo sa mi podpáliť byt a ani moje palacinky nevyzerali najhoršie. Z izby sa konečne vymotala aj Kika, asi ju prilákala vôňa palaciniek a zvestovala mi novinu, nejde počítač.

"A čo ja s tým?" povedala som jej.

"Ja chcem aby išiel. Zavolaj niekoho kto to opraví!" povedala. Zavolaj si ho sama!

"Tvoja smola, mne nechýba." odvetila som zostra.

"Ty si taká krava, poviem mame, že si ho pokazila ty. Určite sa poteší." začala. Typická malá manipulátorka, jasné, že nebudem mamu zaťažovať popri rozvode aj problémom s PC. Na druhej strane som sa však nikomu nechcela doprosovať a Filipovi už vonkoncom nie.Po polhodine odhodlania som predsa len vytočila jeho číslo a čakala, kým sa na mňa zo slúchadla ozve jeho hypnotizujúci hlas. Čakala som však márne, keďže bol nedostupný a tak som sa vybrala prejsť von s tým, že možno cestou stretnem nejakých známych.

Na ihriskách akurát hrali futbal nejaký chalani a tak som neodolala a sadla si na najbližšiu lavičku aby som sa kochala na ich "športových výkonoch".

Až neskoro som zazrela Filipove vyčesané háro aj to len preto, lebo si akurát išiel nabok vyzliecť tričko. Keďže práve jeho som nechcela stretnúť snažila som sa nenápadne vypariť, čo však pri mojom šťastí asi nebolo možné, lebo ako som bleskovým tempom schádzala z lavičky zavadilo sa mi o ňu tričko a len len, že som neskončila na zemi.

Popritom my samozrejme povypadávali všetky veci z rúk a teda na zemi skončili moje kľúče a mobil. Moja šikovnosť samozrejme neostala nepovšimnutá.

"Šikovná jak stále. Pomôžem ti?" opýtal sa Filip.

"Nie, diki." povedala som zbierajúc po zemi súčiastky svojho mobilu.

"Nevolala si mi náhodou dnes. Chceš si nechať preplatiť tie vajíčka?" spýtal sa položartovne. Snažila som sa ignorovať fakt aký je sexi bez trička a pozerať sa mu do očí, čo mi robilo dosť problém aj bez toho.

"Nie ale mohol by si pre mňa niečo ako náhradu za tie vajíčka urobiť. Včera mi odišiel počítač, nepozrel by si sa nato?" opýtala som sa ho.

"Tak za polhodinku dohrám futbal, potom k tebe skočím."

"Tak sa vidíme potom." povedala som a odkráčala naspäť domov.

O polhodinku mi naozaj zazvonil zvonček na dverách a tak som ho pustila dnu. Za tú polhodinu sa mi podarila iba jedna vec a to vyhnať z domu sestru. Kým sa montoval s počítačom tak som sa len tak ponevierala po izbe a asi trikrát som ho niečím ponúkla, zakaždým zdvorilo odmietol.

"Hotovo." povedal a tak som sa prišla pozrieť nato, či ho naozaj spojazdnil.

"Ďakujem." povedala som z úsmevom. Stáli sme blízko seba a on načiahol svoju ruku k mojím vlasom.

"Mala si tam špinku." povedal a začal mi ňou mávať popred nos a priblížil sa ku mne.

Našu chvíľku však prerušila Kika, keď sa z rachotom dovalila domov.

"Tak to je asi všetko. Maj sa." povedal Filip.

"Ešte raz ďakujem." povedala som mu, keď som za ním zatvárala dvere.

Hneď po jeho odchode som opäť podľahla myšlienkam, žeby predsa len mohlo niečo medzi nami byť.

Týmto konšpiračným teóriám som sa venovala až kým nezazvonil zvonček a nepretrhol niť mojich myšlienok. Asi to bude mama z nákupom a tak som sa jej ponáhľala otvoriť.

Vo dverách však nestála mama ale nejaká ženská z dvoma deťmi, teda nie v pravom zmysle slova deťmi chalan mohol mať asi toľko čo ja a jeho sestra bola približne vo veku tej mojej obidvaja boli blonďavý a dosť sa na seba ponášali.

Okrem nich tam však stáli ešte tri kufre. To už bolo divné, veľmi divné.