01. Nie som trápna hus ale môj život sa podobá veľmi zlému seriálu

Dlho som váhala, kedy a či vlastne mám túto poviedku zverejniť. Ona je z časti trochu aj súkromná, kedže bude obsahovať dosť situácií, ktoré som prežila alebo dosť podobných. Nakoniec som sa rozhodla, že si ju zaslúžite ako darček do nového roka a snáď sa vám bude páčiť aspoň natoľko aby ste si ju čítali aj naďalej.

Verím, že bude taká ako život, nie vždy iba šťastná ale ani smutná, niekedy plná sklamaní a inokedy eufórie.

Stále Vaša Janelle

---

"Opováž sa to urobiť." kričala mama na otca. "Je to môj byt a ja si tu môžem robiť čo chcem!" hulákal po nej otec.

Posledný mesiac u nás doma nebolo počuť nič iné okrem hádok rodičov.

Založila som si slúchadlá od mp3 a hudbu vypeckovala na maximum. Ďakovala som Bohu zato, že sestra je ešte na tanečnej a brat v škôlke. Síce boli prázdniny ale keďže obaja rodičia pracovali, brata sme dávali na mesiac do škôlky aby som si ja spolu s Kikou mohla užiť prázdniny.

A tak som frustrovane sedela vo svojej ružovej izbe, ktorú mimochodom neznášam, teda tú ružovú, nie tú izbu a pozerala sa z okna na ľudí, čo hrali na ihrisku futbal.

Pôvodne som dnes chcela ísť von akosi som však stratila chuť. Bolo mi jedno či vypadnem z domu alebo budem ďalej sedieť v izbe, keďže moja nálada by sa pekne povedané dala označiť ako ... Ako sa vlastne dala označiť? Smutná, nahnevaná, frustrovaná ... Nič z toho úplne nevystihovalo moje pocity. Potrebovala som nejako odpútať svoju pozornosť od toho čo sa doma deje a tak som si išla vziať nejakú knihu na čítanie. Patrila som totiž k ľuďom, ktorý žijú príbehmi, ktorý sa v priebehu sekundy môžu ocitnúť v zasneženej Narnií alebo v Rokforte a odčarovať nepríjemnú realitu.

Zvuky neutíchali, počula som ich aj napriek mp3 a akokoľvek som sa nažila ignorovať ich nešlo to.

Bolo mi do plaču, v poslednej dobe mi takto bolo často. Vždy som patrila k ľuďom, čo svoj hnev dávali najavo plačom a preto si ma často doberali. Málokedy som plakala, keď som bola smutná, plakala som, keď som bola príšerne nahnevaná.

A tak som zmenila svoje rozhodnutie ostať doma, vzala som si prvú kabelku čo som našla, veľkú sivú hodila som do nej kľúče, mobil, knihu a peňaženku pre každý prípad.

Žila som v malom meste, kde bolo ťažké nájsť si pokojné a tiché miesto tak aby ste neboli na očiach. Nemala som chuť na spoločnosť a preto som si našla tichú odľahlú lavičku na jednom zo sídlisk, kde som nikoho nepoznala. Vyzeralo to tu dokonca aj pekne, keďže všade naokolo boli stromčeky a nejaké rastliny čo v mestách vidieť dnes čoraz menej. Vybrala som z tašky knihu a ponorila sa do sveta, kde som nebola ja a kde neboli ani moje problémy.

Bolo už neskoro a tak som sa vybrala smerom domov. Keďže som nemala chuť nikoho stretnúť tak som sa vybrala čo najkratšou cestou. Samozrejme to by nebolo moje šťastie, keby sa mi nepodarilo stretnúť niekoho známeho. "Ahoj." pozdravil a hnal sa niekde do neznáma. Samozrejme, že som tam neostala stáť z otvorenými ústami a nepozerala na neho ako teľa na nové vráta aj keď nechýbalo veľa. Odzdravila som mu, nie som predsa hus z trápneho amerického seriálu. Zrýchlila som tempo akoby mohlo odohnať moje myšlienky na neho. Ak by to však bolo také ľahké tak by sa ľudia nechodili liečiť ku psychošovi, ak by všetky znepokojujúce myšlienky mohli odohnať obyčajnou chôdzou.

Je zábavné ako ma pri všetkých mojich problémoch doma môže rozhádzať obyčajné stretnutie.

A to sa ani nedá povedať, že by ... Tak či tak to je už jedno. Vtipné na je, že ho vždy stretnem, keď to čakám najmenej a vždy, keď si myslím, že je to už dávno za mnou.

Len čo som dorazila čakala na mňa mama s tým, že sa zo mnou potrebuje porozprávať. Tá veta väčšinou neveští nič dobré, tak prečo by to malo byť v tomto prípade inak. Stačil mi jeden pohľad na mamu a bolo mi jasné, že sa nejedná o nijakú skvelú novinu. "Kde si bola?" spýtala sa ma. Neveštilo to nič dobré, keďže nezvykla chodiť okolo horúcej kaše. "Vonku. odpovedala som.

"Ideme sa rozvádzať." vyšlo z nej zrazu. Nezmohla som sa na slová.