Poviedky 2. kola - Alex

Už bolo načase sa konečne ozvať a ospravedlňujem sa všetkým vám strašne veľmi. Osobitne sa ospravedlújem aj Alex a Mitchie, kvôli tej poviedkovej súťaži, ďalej sa ešte veľmi ospravedlújem aj Bailey, že som to tu nechala iba na ňu a potom aj vám všetkým, ktorí ste tu chodili a čakali aspoň občas nejaký schopný článok príp. ďalšiu poviedku.

Kedže som predtým zabudla na termín ukončenia poviedkovej súťaže tak vám dám teraz nový do 23.9.

Dúfam, že to nieje veľmi narýchlo a že čo to pošlete a ja sa už teším nato, že kto to vyhrá a kedže ste minule mali možnosť čítať poviedky od Mitchie teraz prichádzajú narad tie od Alex.

---

Dlhá poviedka - Detektívka

1996

"Poď so mnou," povedalo dievčatko a pevnejšie chytilo brata za ruku.

"Kam ideme?" zaujímal sa chlapec a dával si pozor, aby si nezašpinil nové tenisky od blata, ktoré sa po nedávnych dažďoch vytvorilo na prašnej ceste.

"Preč odtiaľto," odpovedala mu sestra a následne stisla pery na znak toho, že už viac nechce hovoriť.
"Ale prečo ideme preč? A čo povie mama? A ocko?" Chlapcovi v tej chvíli zrejme došlo, že sestra túto výpravu podnikla na vlastnú päsť a on s tým nechce mať nič spoločné. Vytrhol si ruku zo sestrinho zovretia a ostal stáť.

"Nejdem nikam!"
"Bruce, musíme ísť preč! Nemôžeme ostať s ním!" Aj dievča ostalo stáť a teraz vyčítavo hľadelo na brata.

"Nechcem ísť preč! Chcem ísť domov!" zvolal Bruce a následne splnil svoje slová - otočil sa a rozbehol sa po cestičke naspäť.
"Bruce!" zakričala naňho sestra a reflexívne sa rozbehla za ním. Pred bráničkou do domu ostala stáť. Zvnútra počula hlasný krik a následne buchnutie dverí - a potom ďalší rev. Po chvíli v tom kriku rozoznala aj slová - volali jej meno. Sklonila hlavu a malými krôčikmi sa vybrala do domu uvedomujúc si, že ju tam nečaká nič dobré. V kuchyni ju privítal otcov zvýšený hlas.

"KDE SI BOLA?!" Skôr, ako mohla odpovedať, nasledoval úder.

"A AKO SI TO PREDSTAVUJEŠ, ZNEUŽÍVAŤ BRATA NA TIE TVOJE HLÚPOSTI?!" Aj po tomto výkriku nasledoval úder. A potom ďalší. Dievča sa nebránilo, len si rukami prikrylo hlavu a mlčalo, prijímajúc všetky údery.

2011

Detektív Johnny Cooper práve s veľkou kávou v ruke a ovčiakom Jenny po boku mieril cez záhradu k bazénu, keď sa zvnútra domu ozvalo hlasné zvonenie telefónu. Johnny ho ignoroval - všetkým z práce zakázal, aby mu najbližší týždeň volali. Mal totiž konečne dovolenku a nemal v úmysle sa zapodievať mŕtvolami a vrahmi ešte aj v čase voľna. Zvuk telefónu bol však neoblomný.

"Čo keby si to zdvihla a povedala im, že nie som doma?" pozrel Johnny na psa. Jenny naklonila hlavu nabok a vyčítavo naňho pozrela.
"Veď už idem." Johnny namrzene pozrel na ligotavý bazén na opačnom konci záhrady, vzdychol a vybral sa do kuchyne. Zobral stále neodbytne vyzváňajúci mobil do ruky a keď zbadal, kto mu volá, ozval sa: "Je ti jasné, že za toho ti primiešam do kávy namiesto cukru síru?" Smutne pozrel na kávu vo svojej ruke, ktorú si už mohol dávno vychutnávať vonku. Hneď po telefonáte si vypne mobil.

"Aj ja ťa zdravím, Johnny," ozval sa zo slúchadla prívetivý hlas patriaci jeho kolegovi Günterovi. Günter Zimmer, ktorý pochádzal z Rakúska, pracoval s Johnnym ako vyšetrovateľ na oddelení vrážd už niekoľko rokov a hoci Johnny vedel, že by mu nevolal, keby to nebolo dôležité, aj tak povedal: "Odvolávam tú síru. Rovno ťa zabijem. Vieš predsa, že mám dovolenku a nechcem..."
"Toto je dôležité, parťák. Sám Davis ma prosil, aby som zavolal teba a vieš, že by ťa nechal oddýchnuť, keby to bolo možné. Ale..."

"Aha, takže za toto môže aj Davis? Výborne, odkáž mu, že sa za ním zastavím. So sekerou." Paul Davis bol šéfom oddelenia vrážd a keďže kedysi slúžil v armáde, vedel si na svojom oddelení udržať poriadok a rešpekt. Pre jeho spravodlivý a slušný prístup bol medzi svojimi podriadenými veľmi obľúbený, a Johnny nebol výnimkou. V tejto chvíli by mu však najradšej vylial do tváre svoju kávu, z ktorej sa ešte stále parilo.

"Dávam ti 5 sekúnd, potom zavesím a idem sa venovať tomu, čo robia normálni ľudia, keď majú dovolenku," vyhrážal sa Johnny. Günter sa však usmial. Vedel, že kolegu dostal a že už z toho nevycúva.

"Mŕtvola."
"Naozaj? To by som fakt nečakal. Ako viete, že je tá osoba mŕtva? Možno za to môže alergický šok a obeť sa preberie v márnici. Čítal som o tom."

"A ja som čítal, že nadmerné používanie sarkazmu môže viesť k mentálnej poruche. Počúvaj. Chlap, vysoký, chudý..."
"To som aj ja."
"Necháš ma dohovoriť? Vek medzi 45-50 rokov a..."
"A? Povieš mi už konečne niečo o tom, ako zomrel, kde sa to stalo alebo najlepšie aj to, kto je vrah?"

"To mi povieš ty. Čakám ťa tu, je tu aj Davis a všetci zhora."
"Dofrasa," zanadával Johnny a pretrel si spánky. "Čo je ten mŕtvy prezidentov brat? Nikam nejdem."
"Maple street 85," povedal mu nevzrušene kolega.

"Povedal som, že nikam nejdem. Kašlem na vás, mám voľno. Inak, to o tom nadmernom používaní sarkazmu je pravda?"
"Nie, len som si to vymyslel. Čakáme ťa." Günter zložil. Johnny hodil mobil na stôl a zanadával. Potom si zobral zbraň, odznak a kľúče od auta a nechal svoje pokojné dovolenkové dni za sebou.

"A toto je dôležité, hej?" Johnny ukázal prstom na chlapa ležiaceho na zemi v neprirodzenom uhle a v kaluži hustej tmavej tekutiny.

"Nie, je to obyčajný mŕtvy chlap v uličke. Vymyslel som si to, aby si sem prišiel," povedal mu partner pokojne, akoby na obrazovke oznamoval, že zajtra cez naše územie bude prechádzať teplý front.
"Aha, tak dúfam, že ti je jasné, že teraz vytiahnem svoju hračku spod saka a ty skončíš vedľa tohto fešáka." Johnny znovu ukázal na mŕtvolu. Günter sa však nad tým pousmial, lebo kolegu dobre poznal.

"Ber to tak, že nás zavolali, lebo sme najlepší. Jednoducho zabudni na to, že každý iný poslal šéfa do čerta."
"Ja ho tiež pošlem do čerta."

"Netreba. Každý si ťa zapamätá, ako toho, čo uprednostnil prácu pred dovolenkou. Budeš idolom všetkých workoholikov." Johnny sa chystal odseknúť mu niečo poriadne ironické, keď k nim prikráčal jeden z kolegov z vedľajšej kancelárie.

"Günter, Johnny," pozdravil ich s úsmevom a potom už spustil oficiálnym tónom: "Takže máme tu chlapa, vek okolo 45 rokov, strelený zozadu do hlavy. Nemáme motív, nemáme vlastne nič, našla ho nejaká účtovníčka, keď šla domov z práce. Chlapci už zisťujú jeho totožnosť. Všetky informácie vám posunú, ako kázal šéf a môžete sa do toho pustiť. Nech nájdete toho sviniara, čo je za to zodpovedný, veľa šťastia, páni." Ani nedostali priestor na odpoveď, kolega odišiel. Johnny venoval partnerovi ešte jeden zamračený pohľad a pustil sa do obhliadky miesta činu.

Týždeň. Presne toľko trvalo Johnnymu a Günterovi, kým pozbierali a dôkladne prezreli a rozanalyzovali všetky dôkazy, ktoré našli v uličke - doklady obete, tašku s nákupom, mobil a iné absolútne zbytočnosti, ktoré aj tak nijako nepomohli pri riešení prípadu, len zaberali miesto vo vrecúškach s nápisom EVIDENCE. Medzitým sa im podarilo zistiť, kto je vlastne zavraždený - volal sa Alan Johnson, pracoval v banke, bol šťastne ženatý, mal dve deti a žiadnych nepriateľov. Nikto z členov rodiny ani nik z priateľov či známych netušil, kto mohol spáchať ten ohavný čin. A predsa ho niekto spáchal a Johnny bol zúfalý z toho, že nemali žiadne stopy.

"Už z toho šaliem. Johnson bol dokonalý chlap, skvelý otec a kolega... Možno mu z toľkej dobroty šiblo a zastrelil sa sám," vzdychol Johnny, keď v jedno dusné augustové poobedie s Günterom tvrdli v kancelárii a po stý raz prechádzali materiály o vražde.

"Áno. Podplatíme patológa, aby potvrdil, že to bola samovražda a ja sa môžem vrátiť do svojej rybárskej chatky v Alpách," hundral Günter a šmaril posudok lekára na stôl.

"A ja k svojmu bazénu v záhrade." Johnny si oprel hlavu o stôl, zažmúril oči a predstavoval si, ako skáče šípku do ľadovej vody. Práve keď sa vo svojej mysli vynoril nad chladnú vodnú hladinu, ozvalo sa jemné ťukanie na dvere a vo dverách sa zjavila dlhovlasá hlava. Patrila Kate, ktorá tiež pracovala na oddelení v kancelárii vedľa Johnnyho a Güntera. Kým Johnny a Günter už mohli uvažovať o policajnom dôchodku, Kate bola na oddelení len druhý rok. Dávno ju už však prestali brať ako 'zelenáča' - práve naopak, kolegovia ju vnímali ako seberovného detektíva.

"Ako pokračuje prípad Chlapík z chodníka?" spýtala sa ich s úsmevom, keď vošla do kancelárie a zatvorila za sebou dvere.

"Ale, stále nemáme nič," odvetil Günter a už asi po stý raz preletel pohľadom po spise na svojom stole.

"Práve sme uvažovali, že sa vykašleme na to a niekam vypadneme. Nechceš ísť s nami?" spýtal sa Johnny a nespúšťal oči z Kate. Tá sa naňho len usmiala a prešla za jeho kreslo, aby si pozrela papiere na jeho stole.

"No, chalani, vyzerá to, že ešte hodnú chvíľu odtiaľto nikam nevypadnete," skonštatovala po chvíli a Johnnyho potľapkala po pleci, pričom Günterovi venovala súcitný pohľad.

Johnny zaklopal. Zvnútra domu sa ozvalo ťažkopádne dupotanie a následne sa dvere otvorili. Stál v nich starší pán v sivom pulóvri, okuliare na čítanie sa mu zošuchli na nos a on ponad ich rám pozrel na Johnnyho.
"Želáte si?"

"Dobrý deň, som detektív John Cooper," predstavil sa hneď a ukázal odznak. "Chcem vám položiť pár otázok ohľadom pána Johnsona. Ako viete, zavraždili ho."
"Ale ja som už s policajtmi hovoril." Pán vo dverách zvraštil obočie.
"Ale ja som z oddelenia vrážd."
"Tak dobre, poďte ďalej." Johnny sa nechal viesť cez priestrannú halu do útulnej obývačke plnej ošúchaných kníh a obrazov v starožitných rámoch. Johnny sa posadil do ponúkaného kresla, odmietol ponúkané občerstvenie a potom začal pracovať.

"Ako dobre ste poznali pána Johnsona?"
"Celkom dobre, ako suseda. Sem-tam sme sa stretli, vyrazili sme si na prechádzku alebo na pohárik."
"Ako vychádzal so svojou rodinou?" pýtal sa Johnny ďalej.

"So ženou mali veľmi dobrý vzťah. Aj s deťmi. Chodili spoločne na výlety a tak, viete."
"Takže žiadne konflikty, nič?"
"Ale áno." Starý pán sa odrazu zatváril, akoby o tom veľmi nechcel hovoriť, ale Johnny sa toho chytil: "Ale áno? Takže mal nejaké konflikty? S kým?"
"So svojou bývalou ženou. Rozviedli sa, keď im zomrel syn. Jeho bývalá manželka si zobrala aj dcéru a odišla. A on sa druhýkrát oženil. Ale viem, že sa už nikdy viac nekontaktovali."

Johnny mlčky počúval. O bývalej žene a deťoch nemali v záznamoch ani čiarku.
"Takže sa nestýkali?"
"Nie, myslím, že sa už nikdy viac nevideli. Nehovoril o nich."
Johnny ostal ešte chvíľu, snažil sa dozvedieť čo najviac o bývalej žene a deťoch zavraždeného, najmä o smrti jeho syna, potom sa poďakoval a odišiel.

Keď za ním starý pán zatvoril dvere, Johnny mal hlavu plnú zúfalých myšlienok, lebo nemal ani tušenia, ako prípad vyriešiť. S Günterom už prišli na koreň mnohým, oveľa komplikovanejším prípadom a preto ho hnevalo, že nevedia objasniť vraždu obyčajného zavraždeného úradníka. Keď si pomyslel, že zájde do kancelárie a znovu si pozrie spisy, hoci ich už vedel naspamäť, všimol si, že dole ulicou kráča Kate. Zakýval jej, ona si ho všimla, tak zastal a počkal, kým príde až k nemu.
"Ahoj. Čo tu robíš?" opýtal sa jej, keď ďalej kráčali ulicou spoločne.

"Bola som navštíviť kamarátku, býva tam, na konci ulice." Kate palcom ukázala za seba a potom sa spýtala to isté: "A čo tu robíš ty?"
"Pracujem.
"Stále tá mŕtvola na chodníku?"
"No."

"Nemáte vôbec nič?"
"Vôbec nič. Bol som práve za jedným zo susedov, ten zavraždený totiž býval tu. A nič."
"Mrzí ma to. Môžem ti nejako pomôcť?"
"Áno."
"Ako?" Kate naňho so záujmom pozrela.
"Poď so mnou na obed."
"Tak fajn," usmiala sa naňho.

"Ako to myslíš, že má bývalú ženu?"

Sedeli opäť v kancelárii, Johnny a Günter vo svojich kreslách a Kate na okraji Johnnyho stola, pričom preskakovala pohľadom z jedného na druhého. Johnny práve porozprával Günterovi, čo sa dozvedel o Johnsonovej bývalej žene a deťoch.

"Mali by sme to preveriť. Zistiť čo najviac o tej jeho bývalej, jej meno, bydlisko. A hlavne čo sa toho mŕtveho syna týka - ako zomrel a všetky okolnosti jeho smrti. Čo ak ho chlapík omylom prešiel kosačkou a teraz sa jeho bývala rozhodla pomstiť jeho smrť?" premýšľal Johnny.

"To si nemyslím," zamietol to Günter.

"Prečo nie?"
"Lebo by to urobila už dávno. Okrem toho Johnson mal čistý register, takže nemohol nikoho zabiť."
"Günter, hovoríš, akoby to, že niekto má čistý register nemohlo znamenať, že niekoho zabiť. Aj Leatherface mohol mať čistý register."
"Ale Leatherface nebol bankový úradník s prehnane usporiadaným životom. Skutočne si nemyslím, že Johnson mal sedačku postavenú z ľudských kostí."

"Dobre, zabudni na to. Ale aj tak Johnsona budem podozrievať," nedal sa Johnny.
"Tak to choď preveriť," navrhol Günter.
"Omyl, priateľu. Ty to pôjdeš preveriť."
"Prečo ja? A vôbec, nemali by sme ísť spolu? Sme predsa parťáci!" Günterovi sa tá myšlienka nepáčila.

"Nemôžem, musím vybaviť niekoľko telefonátov. Overiť si, či ten Johnson predsa len nebol ako Leatherface. Ale Kate môže ísť s tebou," pozrel Johnny na Kate, ktorá tam dovtedy sedela mlčky.

"Nemôžem. Mám ešte nejaké papiere," odmietla a následne vypochodovala z kancelárie.

Keď o niekoľko hodín neskôr Johnny skončil s telefonátmi, mal už aspoň akú-takú predstavu o minulosti zavraždeného. Pozrel na hodinky a zistil, že už je takmer polnoc. Zhrnul obrovskú kopu papierov na jednu kopu, zhasol lampu a vyšiel na chodbu. Keď mieril k východu, všimol si, že v jednej z kancelárií sa ešte svieti. Bol zvedavý, kto ešte okrem neho má rád prácu viac ako vlastnú posteľ a na svoje prekvapenie našiel za počítačom sedieť Kate.

"Ešte nie si hotová?"
"Už končím," odpovedala mu, keď odtrhla oči od monitora.

"Počkám ťa," povedal Johnny a oprel sa o dvere.
"Nemusíš. Je neskoro, choď domov."
"Mňa doma nikto nečaká. Takže sa neponáhľam," povedal. Venovala mu úsmev, ešte chvíľu ťukala prstami po klávesnici a potom sa dvihla. Spolu prešli halou až von pred budovu.

"Vravel si, že ťa doma nikto nečaká?" spýtala sa Kate.

"Vravel."
"Ani mňa nie."
"Nie je to znamenie?"

"Znamenie čoho?" Kate nadvihla obočie.

"Že by sme mali niekam ísť spolu," povedal Johnny. Kate vyzerala, že premýšľa.
"Tak dobre. Môžeme ísť ku mne. Mám zbierku klasických filmov a čínu v chladničke."

Chytila ho za ruku a ťahala k svojmu autu.
"Páči sa mi tvoj byt," skonštatoval Johnny, keď si prezeral Katinu obývačku.
"Vďaka," ozvalo sa z kuchyne.

"Za málo." Johnny prešiel ku kozubu a pohľadom prechádzal po fotkách na jeho rímse.
"Nevedel som, že si originál blondína," zasmial sa, keď Kate prišla do obývačky s jedlom v rukách.
"Každý máme nejaké temné tajomstvo."
"To je tvoj brat?" ukázal na jedno fotku, kde vedľa plavovlasého dievčatka stál o niečo nižší chlapec.
"Áno, môj brat Bruce." Bruce... Johnny sa zamyslel. To meno v ten deň niekde počul. Ale možno sa mu to len zdalo. Alebo kdesi išla reklama na Hulka. Otočil sa od fotografií a uvedomil si, že Kate stojí tesne za ním. Ani mu nestihla na um zísť žiadna ironická poznámka, lebo mu myseľ zamestnala ona niečím iným.

Keď na druhý deň prišiel Johnny do kancelárie, Günter ho zavalil množstvom informácií: "Našiel som jeho bývalú. Býva tu v meste, aj s dcérou, ale zatiaľ som za ňou nebol. Ten jej syn sa volal Bruce Johnson, ale nájsť ho môžeš aj ako Bruca Adamsa, lebo po rozvode dala jeho bývalá deťom svoje meno."
"Adamsová?" zopakoval Johnny, lebo sa mu to zdalo povedomé.
"Adamsová," potvrdil Günter, keď to skontroloval v papiere pred sebou.
"Zvláštne, aj Kate sa volá Adamsová." Johnny odrazu zmĺkol. "Vravel si, že ten chalan sa volal Bruce?"
"Hej, Bruce? Prečo, niečo ťa..."
Johnny neodpovedal. Treskol dverami a vybral sa do vedľajšej kancelárie.

Kate tam nebola, od jej kolegu sa dozvedel, že v ten deň nepríde. Mobil nedvíhala. Vybral sa teda k nej domov. Niekoľkokrát zabúchal, ale nikto neotváral. Rozhodol sa, že skúsi teda prísť neskôr, keď začul za sebou na schodoch kroky. Otočil sa a uvidel Kate.
"Johnny. Čo tu robíš?" spýtala sa prekvapene.
"Chcem sa rozprávať."
"O čom?"
"Nebudeme to riešiť tu."
"Okej." Kate mykla plecami, prešla okolo neho a pustila ho do bytu.

"Tak o čo ide?" opýtala sa, keď už sedeli v obývačke.

"Ide o tvojho brata Bruca, Kate. A tvojho otca Alana Johnsona, ktorého sme našli pred niekoľkými týždňami zavraždeného. A o to, že si mi nič nepovedala, hoci si veľmi dobre vedela, že sa o snažím vyriešiť," zhrnul to Johnny. Ona naňho len hľadela a zrejme premýšľala, čo mu odpovie. Vedela, že zapierať nemá zmysel.

"Nie je to môj otec. Prestal byť mojím otcom vtedy, keď zomrel môj brat. A keď potom od nás odišiel, nechal mňa a mamu samé a bolo mu jedno, čo s nami bude." Na počudovanie sa jej vôbec netriasol hlas, hovorila pevne.

"Ale zatajila si dôležité informácie." Johnny na ňu nehľadel, nemohol, najmä nie po predošlej noci a po tom, čo si myslel, že k nej cíti. A ona k nemu.

"Som si toho vedomá. Ale to on zapríčinil smrť môjho brata. Mlátil nás celé detstvo. Nenávidel ma. Za všetko som mohla ja, ale odniesol si to aj Bruce, lebo si dovolil zastať sa ma. A tak som nenávidela aj ja jeho. Nie je to môj otec, ani nikdy nebol. Ja nemám otca."
Johnny mlčal. Hoci vedel pochopiť jej ťažkú situáciu, nemal inú možnosť.
"Kate, ukáž mi tvoju zbraň."
Nenamietala. Odišla a vrátila sa s pištoľou v rukách. Johnny si ju poobzeral, vybral zásobník a do dlane sa mu vysypalo niekoľko nábojov. Presne takých, akými Alanovi Johnsonovi prerazili lebku.

Potom sa to zomlelo rýchlo. Johnny zavolal Güntera a ten bol o chvíľu na mieste, pre istotu si priviedol aj niekoľko ďalších kolegov. Tí vzali Kate zbraň, odrecitovali jej jej práva a viedli ju preč. Johnny len stál pri dverách a všetko to bez slova pozoroval. Ešte pred pár hodinami túžil vyriešiť tento prípad za každú cenu, ale keď Kate prechádzala okolo neho, pozrela naňho a ticho, ale zreteľne povedala: "nemrzí ma to", uvedomil si, že niekedy je tá cena príliš vysoká.

---

Krátka poviedka- Songfic- Simple Plan-Your Love Is A Lie

Ležím na posteli a sledujem strop.

Hodiny na nočnom stolíku už dávno odbili polnoc, sused už dávno nepozerá televízor so zvukom tak hlasným, že ruší celé poschodie, každý sa už dávno dávno vybral snívať o lepších zajtrajškoch. Možno s výnimkou niektorých spánku neschopných existencií.

A mňa.

Pohľad upieram na dvere a predstavujem si, že každú chvíľu sa v nich z ničoho nič zjavíš ako nejaký skorý ranný prízrak. Kdesi v podvedomí však viem, že nič také sa nestane. Že prídeš až na svitaní a po tom, čo zaspím stále v oblečení z predošlého dňa, zvierajúc v ruke mobil a stále tak trochu dúfajúc, že mi zavoláš a logicky odôvodníš svoju neprítomnosť. Bosá prejdeš po parketách v obývačke, aby si ma náhodou nezobudila, kabelku odhodíš do skrine, vkĺzneš ku mne do postele a zatvoríš oči, akoby sa nič nebolo stalo. Ráno mi zopakuješ tú istú frázu, čo vždy.

"Bola som u kamarátky a do noci sme kecali."

Samozrejme, že nezabudneš dodať, že si mi nevolala, pretože ti odišla batéria na telefóne a keď si prišla, už som spal a ty si ma nechcela budiť. Usmeješ sa na mňa, dáš mi pusu na čelo a odídeš do kuchyne urobiť na raňajky palacinky, akoby oni mohli resetovať všetky klamstvá, ktoré si vypustila z úst, pričom sa v duchu raduješ z dobre odvedeného hereckého výkonu. A potom spoločne vykročíme do ďalšieho dňa plného predstieraných úsmevov, falošných nádejí a stále tých istých lží.

Ale včera v noci som si uvedomil, že už som z toho unavený.

Že už ma nebaví počúvať všetky tvoje vymyslené výhovorky.

Že už nevládzem tolerovať tie klamstvá, ktoré mi denne narozprávaš.

Vstal som teda z postele, ešte stále v džínsoch a tričku a prešiel som do kuchyne, v ktorej si ty v dobrej nálade robila raňajky.

"Kde si včera bola?" opýtal som sa rovno, stojac vo dverách a opierajúc sa o zárubňu.

"Povedala som ti, u kamarátky," odpovedala si okamžite a ani si nezdvihla pohľad od pohára džemu, ktorý si obracala v rukách.

"Zase mi klameš."
"Ako to myslíš?" Pozrela si na mňa tak dokonale prekvapene, že keby som ťa tak dobre nepoznal, možno by som ti ho aj uveril.

"Nie som idiot, aj keď možno podľa teba tak vyzerám. Vidím, čo robíš a viem, že je v tom niekto iný."
"Niekto iný?" Opäť ten nechápavý pohľad.

"Niekto, s kým zdieľaš posteľ radšej, ako so mnou."
Tých pár viet malo presne taký účinok, aký som očakával. Vyvalila si na mňa oči a neprestávala si sa tváriť prekvapene, tento raz však už z iného dôvodu - bol som si totiž istý, že si netušila, že som celý čas vedel, že noci u 'kamarátky' sú len obyčajná výhovorka na zakrytie pravdy.

Potom nasledovala hlučná výmena názorov, ktorá trvala niekoľko minút a po nej si len nahlas zvrieskla, možno od pocitu márnosti, schmatla si svoju kabelku a s dupotom si zmizla z bytu, pričom si nezabudla poriadne tresnúť dverami. Na efekty si vždy bola odborník. Ale mne to už bolo jedno. Dorobil som palacinky sám pre seba a potom som si šiel sadnúť na balkón. Bolo mi to jedno. S klamárkou ako si ty nepotrebujem mať nič spoločné.

Nebudeš mi chýbať.