1.kolo krátka poviedka

Hlasujte v ankete !!!

---

1.poviedka

Dnes v noci padajú hviezdy a ja si želám.... Od malička som si želala iba jednu jedinú vec. Aby mi prišiel ten list. List napísaný na pergamene. List napísaný smaragdovozeleným atramentom. List s dôkazom, že tam naozaj patrím. List z Rokfortskej strednej školy čarodejníckej. Áno, ja viem, myslíte si, že to je hlúposť, že také čosi neexistuje. No ja, ja som kdesi v hĺbke svojej duše verila, že raz mi ten list príde. No teraz, keď mám takmer jedenásť rokov, som si už nebola taká istá. Verila som, že mi sova zaklopká na okno a prinesie ho. Že nadšene zvýsknem, budem bežať za rodičmi a oznámim im tú úžasnú novinku. Že pôjdem nakupovať do šikmej uličky, kúpim si habity, kotlíky, prísady do elixírov, sovu a metlu. Že si ma vyberie nejaký prútik a pán Ollivander neprestane hľadať, kým mi nenájde ten správny. Túžila som, aby sa to stalo. Chcela som prejsť na nástupište 9 a ¾, nech sa len muklovia čudujú, kam som sa podela. Chcela som nastúpiť do Rokfortského expresu a kúpiť s z jedálenského vozíka čokoládové žabky, švábie hrčky, fazuľky každej chuti, tekvicové koláčiky, či iné dobroty. Chcela som sa plaviť loďkou a po prvý raz na vlastné oči uvidieť krásu Rokfortského hradu. Chcela som stáť pred Veľkou Sieňou spolu s ostatnými prvákmi a počúvať, čo nám vysvetľuje profesorka McGonagallová. Chcela som sa spolu s ostatnými strachovať, čo príde. Potom vojsť dovnútra, vypočuť si školskú hymnu a prežiť triediacu ceremóniu. Počúvať ako vyvolávajú deti podľa abecedy a čakať, kedy príde rad na mňa. Zistiť, do akej fakulty ma Triediaci klobúk zaradí. Bolo mi to jedno, Chrabromil, Bystrohlav, Bifľomor, Slizolin, hlavne, že by som tam bola. Našla by som si nových kamarátov a mala spolubývajúcich. Spolu s ostatnými by som študovala všetky predmety, bála sa Sanpea, zaspávala na Binnsových hodinách a rešpektovala by som profesorku Mcgonagallovú. Spoznala by som Albusa Dumbledora a medzi priateľmi by sme ho volali starý šibnutý bradáč. Užívala by som si hostiny, chodila do knižnice a skúmala tajné chodby Rokfortu. Naučila by som sa lietať na metle a hrať metlobal. Možno by ma prijali do družstva. Tešila by som sa a oslavovala to spolu s ostatnými. Naučila by som sa rôzne zaklínadlá, transfigurovať predmety, niečo z histórie mágie, veštiť, o čarovných tvoroch, o hviezdach, ako sa brániť proti čiernej mágii a miešať rôzne elixíry. A určite aj mnoho iných vecí. Vyskúšala by som jazdenie na hipogrifovi, či zaplávala by som si v jazere s obrovskou sépiou. Hrala by som čarodejnícky šach a pľuvadlíky. Robila by som si domáce úlohy, no sem tam by som aj zostala po škole za vyrušovanie na hodinách. Vyvádzali by sme s kamarátmi, hnevali Filcha a pani Norrisovú. Ukrývali by sme sa pred Zloduchom. Chodievali by sme na návštevy k Hagridovi a počúvali jeho rozprávanie o Aragogovi, drakoch a iných príšerách. Išli by sme sa potajomky pozrieť do Zakázaného Lesa. Cez Vianočné, Veľkonočné a iné prázdniny by som sa išla pozrieť domov a po dlhšej dobe by som uvidela našich. Na konci roka by som sa pripravovala na skúšky a úspešne ich zvládla. Takto by sa to opakovalo niekoľko rokov. V treťom ročníku by som sa s kamarátmi išla prvýkrát pozrieť do Rokville, obdivovala by som Zonkov obchod, nakúpila by som si sladkosti v Medových labkách, vyhla by som sa Kančej Hlave a dala si ďatelinové pivo U Troch Metiel. Vyskúšali by sme si objednať Ohnivú Whisky, ale madam Rosmerta by nás prekukla a nič by nám nepredala. Zabávali by sme sa a smiali. V piatom ročníku by ma vymenovali prefektkou a mala by som viac zodpovednosti, no bola by som šťastná. Mala by som na starosti to, aby ostatní dodržiavali školský poriadok, hoci ja by som ho spolu s kamarátmi ďalej porušovala. Zvládla by som VČÚ, hoci by som nemala Vynikajúcu z každého predmetu. Išla by som na svoje prvé rande do Čajovne Madam Pudifootovej a perfektne by som sa bavila. Rande s dotyčným by som si zopakovala a po siedmom ročníku, kde by som úspešne zvládla MLOK-y by sme sa vzali a mali deti. Našli by sme si super prácu, zarábali peniaze a po čase naše deti poslali do Rokfortu, aby prežili to, čo my. Lúčili by sme sa s nimi a kývali, keď by Rokfortský Expres odchádzal. Písali by sme im listy, aby sme sa dozvedeli všetko, čo sa im prihodilo a na ich odpovediach by sme sa usmievali, lebo by sme spomínali, ako sme prežívali to isté. Ale toto všetko je bohužiaľ iba sen v mojej hlave, ktorá má na vkus väčšiny ľudí až priveľkú fantáziu. V ten večer som ešte nevedela, že ma ráno zobudí sova klopkajúca na moje okno.

2.poviedka

"Dáte si ešte niečo?" spýtala sa čašníčka s nevrlým výrazom.

Presne túto vetu som nepočula, lebo som práve premýšľala nad tým, čo tu vlastne robím.

Civela som do steny a snažila som sa nájsť logický dôvod, prečo som nevypadla hneď.

Prečo keď som sa dozvedela, že teta, u ktorej som mala ostať v lete, odchádza kamsi na Malorku, neotočila som sa a nešla som domov.

Namiesto toho som si vzala kľúče od jej domu a zostala som tu, na juhu Francúzska v meste, ktorého názov ani neviem poriadne vysloviť.

Sama.

A teraz som sa začínala cítiť ako idiot. Osamelý idiot.

"Tak dáte si ešte niečo?" spýtala sa čašníčka hlasnejšie a vytrhla ma z pátrania po dôvode pobytu v tomto meste.

"Prepáčte," vyjachtala som okamžite, aby som ospravedlnila svoje zamyslenie. Len na mňa pozrela so zdvihnutým obočím. Asi mi chcela dať najavo, že tam nie som jediný zákazník - keď som sa obzrela, videla som akúsi ženu sediacu za stolom pri dverách, niekoľko ďalších žien v skupinke kúsok ďalej, dvoch dôležito vyzerajúcich pánov pri stole vzadu a ešte jedného muža pri bare kúsok odo mňa. Vtedy mi došlo, že ešte stále čaká na moju odpoveď.

"Dám si to isté ešte raz," povedala som opatrne, ona na mňa ešte raz zazrela, postavila predo mňa pohár a odišla sa venovať mužovi vedľa. Kreslila som si prstom po zarosenom boku pohára a aby som znovu neupadla do zamyslenia, snažila som sa vnímať zvuky okolo. Tlmené zmučené vzdychanie a cinkanie pohára od ženy pri dverách. Hlasná vrava, pravdepodobne o novootvorenom obchode, a výskanie od skupinky žien. Tichý, ale predsa jasný rozhovor dvoch pánov v oblekoch a klobúkoch o kapitále a úrokoch. A monológ čašníčky, ktorý viedla sama so sebou pred mužom sediacim kúsok odo mňa za barom. Keď som tam pozrela, videla som, ako čašníčka odušu gestikuluje a niečo pri tom hovorí - nevenovala som pozornosť obsahu jej slov, radšej som pozrela na toho muža. Keď sa trochu obrátil, na um mi zišlo, že slovo chalan by ho asi vystihovalo viac - aj keď to už dávno nebol tínedžer, mal vo výraze niečo chlapčenské. Obrátil hlavu ešte viac a pozrel na mňa, vtedy som zabudla aj to, ako sa volám. Mal tmavé dlhšie vlasy, ale tak krásne oči - nikdy som nevidela také oči. Boli úplne modré, to som videla aj v prítmí, ktoré v miestnosti vládlo. Vtedy som pochopila tú metaforu, čo som toľkokrát čítala - mal také oči, že by sa v nich dalo utopiť. Možno mi aj padla sánka (preboha, dúfam, že nie) a nebola som schopná ničoho, len pozerať do tých očí. Potom som zaregistrovala pohyb jeho hlavy, s pobaveným výrazom mi kývol. Donútila som svoje telo počúvať mozog a nervózne som sa usmiala, potom som rýchlo pozrela inde. Keď som po niekoľkých minútach znovu pozrela naňho, už upieral pohľad pred seba. Taký chlap! zišlo mi na um. Typický Francúz. Umrela by som pre takého, to bolo jediné, čo mi behalo mysľou. Preboha, vzchop sa - to nasledovalo hneď potom.

Jasné.

Rýchlo som do seba obrátila pohár a odtisla ho. Mala by som ísť.

Aj som šla. Pozrela som na čašníčku, ona na mňa zazrela a pricupkala s otázkou na jazyku, ale ja som ju predbehla. Vyložila som na pult peniaze, vzala som si kabelku a pobrala som sa preč. Pri dverách som ešte raz pozrela na toho pri bare, ale len tam sedel a pozeral pred seba. Sklamane som si obliekla sako a vybrala sa do noci, ale prisahala by som, že keď som ešte rýchlo nakukla dnu cez sklo na dverách, obzrel sa.

Nedal mi pokoja.

Veď som stretla už milión hriešnych chlapov, najmä v tomto meste, čo bolo na tamtom zvláštne? Jeho oči, odpovedala som si okamžite.

Nielen oči. Všetko. Bol úžasný. Tak nejako si predstavujem Pána Dokonalého. Na takého nezabudnem.

Vyšla som von, zapla som si sako, okolo krku si omotala šatku a vykročila smerom k svojmu terajšiemu bydlisku. Nebolo to ďaleko, preto som sa rozhodla ísť pešo. Dom bol od centra vzdialený asi kilometer, ale mne to nevadilo, s obľubou som sa prechádzala po meste. Bolo niečo pred polnocou, keď som sa dostala k domu. Preletela som pohľadom po dvore - niekoľko stromčekov roztrúsených po trávniku a farebné okenice na oknách. Ten pohľad ma vždy naplnil pokojom a musela som sa usmiať. Skôr, ako som sa dostala k vchodu, aby som odomkla, moju pozornosť zaujala obloha. Keď som na ňu pozrela, naskytol sa mi pohľad na milióny hviezd nado mnou. Ako som ich sledovala, cítila som, že sa neprestávam usmievať. Po chvíli oblohu preťal svetelný pás a ja som si uvedomila, čo sa deje - vynorili sa mi všetky tie filmové momenty, ktoré môžete vidieť v každom romantickom príbehu - 'padá hviezda, želaj si niečo'. Tak som si želala a v mysli sa mi vybavili tie nezabudnuteľné oči. A keď som sa obrátila k domu, bola som presvedčená, že o chvíľu prestanem byť ten 'osamelý idiot'.

3. poviedka

Hodnú chvížu sa zamyslene prechádzala po lúke, uhýbala pohžadom zakaždým, keď natrafila na akýsi zažúbený párik. Bolo to tak dávno, čo sa s Dracom rozišli, a predsa ju pichalo pri srdci pri každej spomienke naňho.
Zvalila sa do trávy, ruky si založila za hlavu a mlčky sledovala hviezdy. V mysli sa vracala k večerom na Rokforte, keď takto pozorovali hviezdy s Dracom a ako jej šepkával "Pansy, mám ťa rád" a ako často zaspala v jeho náručí.
Nočnú oblohu zrazu preťal pás padajúcej hviezdy. Pansy sa na tvári zjavila slza.
Kiežby sa to stalo inak. Kiežby sa nedozvedela, že sa Draco čoskoro žení.
Kiežby ju stále miloval.
Zažmúrila oči a opäť sa venovala spomienkam.

Draco sedel v kresle a zrakom prechádzal pozvánky. Všetky na stole už mali majiteža a jeho snúbenica akurát sedela vedža neho a prepisovala na obálky adresy. Zrazu naňho zamyslene uprela pohžad a vyslovila otázku, nad ktorou on premýšľal už hodnú chvíľu: "Prečo nepozveš aj tú... tú... Parkinsonovú?" V jej hlase bolo počuť, že sa pýta len zo slušnosti. Pohŕdavý tón, akým vyslovila Pansyno priezvisko, by snád zachytil aj hluchý.
"Pansy," zdôraznil jej meno - nie je predsa žiadna Parkinsonová, "som nepozval, lebo... Lebo je to deň nás dvoch, nechcem tam ju." Asterii venoval pohžad plný rozhorčenia. "Nechápem, prečo to vyťahuješ práve teraz."
"Len som sa pýtala," pokrčila plecami a ďalej sa venovala písaniu adries. Aj tak z toho nemala dobrý pocit.

Uistil sa, či už Asteria spí. Pravidelne odfukovala vedža neho, tak potichu zložil nohy na zem a prekĺzol do obývačky. Zo šuflíka vybral prázdnu obálku, vložil do nej pozvánku na svadbu, ktorá sa mala konať budúcu sobotu a na vrch napísal Pansynu adresu. Potom ju zamiešal k tým ostatným a dúfal, že Asteria si nič nevšimne. Dlho váhal, či ju pozvať - obával sa, že keď ju zbadá, neovládne sa - stále k nej čosi cítil. No nakoniec v ňom zvíťazila túžba vidieť ju. Veď predsa to, že tam bude, nič neznamená.
Vrátil sa späť do spálne a po polnoci sa mu konečne podarilo zaspať.

Draco na seba hžadel v zrkadle. Bol deň svadby a on od nervozity nevedel normálne dýchať, len tam tak stál ako skamenený a zhypnotizovane si hľadel do očí. Spotenou dlaňou nahmatal vo vrecku prstene a potom ťarbavo prešiel k dverám. Je čas privítať hostí.
Len čo vkročil do miestnosti, už sa k nemu vrhla matka. "Draco, som taká šťastná, že si berieš Asteriu, je to dievča slušných pomerov a..." Viac zo seba nedostala, už ju chytali hysterické záchvaty plaču.
"Mami, ďakujem." Draco ju pohladil po pleci, načo sa ona iba usmiala a ušla na toalety. Otec sa naňho len hrdo usmial a odkráčal za svojou manželkou.
Draco sa poobzeral po miestnosti, zvažujúc, s kým sa dá do reči. Vtedy mu zrak zastal na akomsi chrbte - hneď vedel, že je to ona. Nervózne prehltol a vykročil za ňou.
"Ahoj... Pans," pozdravil ju zozadu. Keď sa otočila, všimol si, ako veľmi sa za ten čas zmenila. Napriek všetkému mu však pripadala nádherná. "Nečakal som, že prídeš."
Ona sa kŕčovito usmiala a objala ho. "Ja som zas nečakala, že sa tak skoro oženíš," povedala úprimne, keď sa od neho odťahovala.
"No... Ak mám byť úprimný, ani ja. Vždy som myslel, že to ty budeš tá, ktorá sa stane mojou manželkou," šepol zahanbene a rýchlo uhol pohžadom.
"Ja som nikdy neprestala dúfať, že sa tak stane." Pansy mierne očervenela a bleskovo dodala: "Prepáč, nemala by som niečo také hovoriť tesne pred tvojou svadbou."
Draco na ňu prekvapene pozrel a viac mu nebolo treba. Vzal ju za ruku a nenápadne sa spolu s ňou vytratil z miestnosti.

Pansy prudko otvorila oči a zbadala nad sebou nočnú oblohu. Samozrejme, že to bol len sen. Neexistuje hviezda, ktorá by dala ju a Draca znova dokopy.