1.kolo dlhá poviedka

Hlasujte za poviedky v ankete !!!

---

Poviedka č.1

Davy študentov sa hrnuli do Veľkej Siene - Dumbledore im mal povedať nejakú veľkú novinu. Keď boli všetci prítomní, naznačil im, aby boli ticho a prehovoril: "Čoskoro príde leto a naši siedmaci sa tu budú musieť poobzerať posledný raz. A vy, milí siedmaci, nemáte medzi sebou zrovna najlepšie vzťahy. Preto náš učiteľský zbor čosi vymyslel. Budete rozdelení do párov na jeden celý deň... Ráno pri raňajkách vám budú rozdané papiere s menom vášho partnera... Nebudem vás zaťažovať podrobnosťami, aby som vás nevystrašil. Všetko potrebné sa dozviete v pravý čas."
Harry si vzdychol. Snáď nebude vo dvojici s Malfoyom!
"Ach nie, stavím sa, že už teraz viem, ako to dopadne," nariekal Ron. "Ty Harry, ty budeš mať určite Malfoya. Hermiona, tá bude s Parkinsonovou a ja... S Crabbom alebo Goylom!" Nešťastne si chytil tvár do dlaní.
"Nenariekaj, Ronald. A nerob unáhlené závery," zahriakla ho Hermiona. "Možno to bude zábava."
"Hej, máš pravdu, najviac sa zasmejem vtedy, keď ma Goyle prisadne a zadusí," odvetil sarkasticky Ron.
Harry len pozeral z jedného na druhého. Udivovalo ho, ako sa tí dvaja dokázali večne hádať. "Môžete prestať? Alebo viete čo... nenechajte sa rušiť, ja idem spať."
Kráčal z Vežkej Siene a Ron rovno za ním. "Prepáč, už sme pokojní..."
"Áno, keď sa upokojil Ronald, potom je všetko v poriadku," ozvala sa spoza nich Hermiona. A znova pokračovali v hádaní sa. Harrymu už šla prasknúť hlava - len čo sa otvoril portrét, vbehol do chlapčenských internátov.

Ráno sa do Vežkej Siene nikomu vežmi nechcelo. Po včerajšom ozname - že budú vo dvojiciach so svojimi nie práve priatežmi - sa akosi všetci utiahli. Pomaly sa šuchtali na raňajky. Keď konečne dojedli, Dumbledore len luskol prstami a pred každým jedným študentom sa objavil ústrižok papiera.
Hermiona zvedavo hžadela na ten svoj, no nezbadala nič. Všetci sa zmätene obzerali okolo seba.
"Á, samozrejme. Zabudol som vám povedať... Brali sme ohľad na takých, čo by chceli svojho partnera... možno utajiť. Meno na papieri sa vám ukáže až vtedy, keď po ňom dvakrát poklepete svojím prútikom. Nuž a aby ste mali dosť času sa psychicky pripraviť, hra sa začne zajtra ráno."
Dumbledore dohovoril a polovica siedmakov už nedočkavo vyťahovala prútiky.
"Fajn, tak ja si to pozriem v súkromí svojej izby," nadhodila Hermiona a dvíhala sa od stola.
"Ale Hermiona, nebuď taká. Aj my chceme vedieť, kto bude ten šťastný! Však Harry?" obrátil sa Ron k svojmu priateľovi, no Hermiona len odmietavo pokrútila hlavou.
"Ako myslíš, ale ja si to rozhodne pozriem už teraz." Vytiahol prútik. Hermiona sa bez štipky záujmu otočila a keď vychádzala z Vežkej Siene, posledné, čo začula, bol Ronov zúfalý výkrik: "Niéééééééé!"
Aj pri ostatných stoloch zavládla zvedavosť. Väčšinou boli v páre Bystrohlav - Bifžomor a Chrabromil - Slizolin. Práve to slizolinčanov tak vytáčalo.
"Koho máš, Goyle?" vyzvedal Draco. Goyle, zronený žiaľom, mu odpovedal: "Pottera."
"Och, strašné... Ale ber to z tej lepšej stránky! Budeš ho môcť mlátiť, čo ti duša zažiada," hlúpo sa uškŕňal Malfoy.
Ani Pansy sa však netvárila nadšene.
"Čo? Máš Weasleyho?" spýtal sa Draco, keď videl výraz jej tváre.
"Nie. Vraj nejaká... Cho Changová. Ani neviem, kto to je."
"Bystrohlav. Potterova bývalá," zamiešal sa do rozhovoru Zabini. "Ty máš koho?" otočil sa na Draca.
"Ja? No... uvidím. Radšej oddialim ten hrozný moment odhalenia a pozriem si to neskôr."

Hermiona otvorila dvere do izby a hodila sa na postež. V jednej ruke žmolila lístok a v druhej prútik. Jasné, že bola nervózna. Zavrela oči a dvakrát poklepala po papieri. Nie, ešte nebola pripravená. Pomalinky otvárala oči, len na uzučkú štrbinu.
Niekto tresol dverami a pricupital k Hermioninej posteli.
"Ahoj Hermi, čo tu... ČO?!" zvreskla Ginny pri pohžade na meno na lístku. Hermiona sa jej s obavami zahžadela do očí. Ešte stále sa neodváťila pozrieť na to meno. "Je to zlé?" spýtala sa. Ginny prikývla.
"Fajn, tak idem na to. Snáď... Ak to nebude Malfoy..."
Pozrela na útržok. Bol to Malfoy...

Na druhý deň ráno sa siedmaci zhromaždili vo Vežkej Sieni a čakali na pokyny.
"Môžeme začať," usmial sa Dumbledore. "Postavte sa k svojmu páru."
Ron nahlas preglgol. Pomaly kráčal k svojmu partnerovi - Crabbovi.
Hermiona pozrela na Draca - zdalo sa, že ten sa zo svojho miesta nemieni pohnúť, tak teda prevrátila očami a prešla tú vzdialenosť k nemu ona. "Gentleman," zašomrala si popod nos, načo na ňu Draco vrhol zničujúci pohžad.
Keď už všetci stáli pri svojej dvojici, Dumbledore zatlieskal.
Hermiona zrazu zacítila na nohe akýsi tlak. Zhrozene tam pozrela: mala nohu zviazanú s Malfoyovou! Vyzerali ako také siamské dvojčatá, deliace sa o jednu nohu.
"Teraz uvidíme, ako si poradíte. Od tejto chvíle až do večera budete mať spoločníka všade, kam sa pohnete."
Naozaj nič lepšie nemohli vymyslieť. Harry s Goylom, Ron s Crabbom, Luna so Zabinim, Cho s Parkinsonovou a Hermiona s Malfoyom... Nedalo sa povedať, pre koho vo dvojici je to väčšie utrpenie.
Zrazu Hermioninou nohou trhlo - to sa Draco rozhodol pohnúť. Neočakávané kroky však spôsobili, že stratila rovnováhu, vysypala sa na zem a stiahla so sebou aj Draca.
"Nabudúce mi ohlás vopred, ak sa budeš niekam chystať," precedila vražedným tónom pomedzi zuby.
"Nemusím sa ti zdôverovať," odsekol jej. "Ani mňa neteší, že mám za pár akurát teba," vyslovil to s tožkým odporom, že to bolo až obdivuhodné.
Snažili sa pozbierať, no stále sa to akosi nedalo.
"Malfoy!" skríkla Hermiona, keď ju už po šiesty raz stiahol znova na zem. "Jednoducho musíme spolupracovať!"
Aj keď neochotne, Draco prikývol a prispôsobil sa jej. Po tožkých premrhaných minútach to dokázali. "Výborne. A čo ďalej?"
Na jeho otázku odpovedal Dumbledore: "Teraz by ste mali prejsť po vyznačenej ceste Zakázaným lesom... Nič ťažké... Len pár jednoduchých úloh, ktoré budete musieť vyriešiť tímovo."
Malfoy si vzdychol. Starý Dumbledore. Toto sa od neho dalo čakať. A na záver bude maratón mieru?!
"Môžete ísť," povedal znova riaditež a dvojice sa potkýnajúc hrnuli von.
Draco vstal a ťahal Hermionu za sebou. "Čo keby si so sebou trochu hodila? Nech už to máme za sebou!" protivne jej povedal Draco. Keď sa konečne vyteperili von, Hermiona sa potkla o kameň a znova sa zviezla na zem.
"Čo padáš?!" vybehol Malfoy.
"To naschvál!!!" odsekla mu Hermiona ironicky, no so slzami v očiach.
"Hlavne mi tu nerev!"
"Tak to mi prepáč, že som ti prischla práve ja!!! Prepáč, že som z Chrabromilu! Prepáč, že som sa narodila v nečarodejníckej rodine, prepáč, že sa hádžem o zem a hlavne prepáč, že vôbec existujem!!!" vysypala zo seba jedným dychom.
Draco len stál a s otvorenými ústami na ňu civel. Čo mal ten výlev srdca znamenať?!
Vtom do Hermiony niekto zozadu drgol a tí dvaja zrazu skončili v objatí.
"Sakra, čo sa po mne liepaš?!" zasa na ňu vybehol Draco.
"Tak... to... ach!" Viac zo seba nedostala, záchvat plaču jej nedovolil povedať čokožvek, tak sa len odvrátila, no až príliš prudko... obaja skončili na zemi a takmer v tej istej chvíli sa začali smiať, až kým sa Draco nezarazil. Pozrel na Hermionu ležiacu vedža neho a preglgol... Niečo v ňom sa prelomilo a zrazu k nej necítil ten bežný odpor. Žeby smiech, či úsmev, naozaj vedeli robiť zázraky? A čo teraz? Spraviš niečo neuvážené? Aj tak je a navždy bude humusáčka... to aby si potom vydrhol papužu. Na druhej strane, dievča, čo ležalo vedža neho bolo pekné, štíhle, s vežkými očami a pekným úsmevom... Nie. Je to humusáčka! Tam to končí.

Keď si však Hermiona uvedomila, ako vážne na ňu Draco hžadí, opätovala mu skúmavý pohžad a vtedy sa Draco neovládol. Pretočil sa, žahol si na ňu a bozkával ju tak dlho, až kým sa Hermiona neprestala brániť, chytil jej ruky a nad hlavou jej ich tlačil k zemi.
Po niekožkých minútach vážania sa po zemi od seba Hermiona s vežkou dávkou námahy Draca odtisla a vážnym hlasom mu oznámila: "Musíme splniť Dumbledorove úlohy."
"Nemusíme," odvrkol Draco jednoducho a uť sa k nej nahýbal, no ona len pokrútila hlavou.

"Aha, zabudol som, ťe ty si otravná bifľoška, ktorá neporušuje pravidlá."
"Prosím?!" Neverila vlastným ušiam, ani nevedela prečo. Akoby očakávala, že desať minút bozkávania ho zmení, alebo že ju bozkával preto, že sa mu naozaj páči... Zrejme si len krátil čas.
Draco však jej otázku odignoroval a horko-ťažko sa postavil, pričom za sebou Hermionu celý čas neochotne ťahal, len aby sa mu to podarilo.
Mlčky vykročili do lesa a prešli niekožkými nástrahami, a hoci mali spolupracovať, Draco nechal všetky zadania na Hermionu, ani prútikom nepohol. Len čo sa zotmelo, začali sa Draco s Hermionou vracať do hradu.
"Draco," začala váhavo a zastala. On však pokračoval v chôdzi, čím ju prakticky stiahol k zemi a napokon tam skončili obaja. Tvár mal tak blízko od jej, cítila jeho dych na pravom líci. "A čo bude teraz?" šepla omámene. Zvláštne, ako pár dotykov dokázalo zmeniť jej postoj voči tomu kedysi "slizkému, odpornému, naničhodnému" Malfoyovi.
"A čo by malo byť? Pôjdeme späť do hradu," mykol plecami.
Nechápavo naňho zažmurkala. "A čo tie bozky?"
"Neviem, o čom hovoríš," odvetil chladne a rýchlo sa postavil. Hermiona sa ním nechala vliecť do hradu, celkom zmätená. Nech sa pokúsila namietať hocijako, nech povedala hocičo, Draco ju celkom odignoroval. Napokon to vzdala so zvesenými plecami vošla do Veľkej Siene. Zdalo sa, že už tam boli všetci. Dumbledore chvížu rozprával o tom, ako pevne verí, že po tomto dni sa mnohé zmení a na záver znova tleskol - všetky povrazy sa odviazali. Opäť boli "voľní".
Hermiona pozrela na Draca, no ten sa už znova túlil k Pansy.
Zabudni na to, povedala si v duchu. A tak rýchlo, ako to všetko začalo, sa to aj skončilo...
Ale na druhej strane, celý jeden deň si mohla užívať Dracovu dokonalosť. Bolo zvláštne, ako pár pohžadov, dotykov a bozkov dokázalo vymazať všetky tie vety z minulosti, ako mu dokázala tak rýchlo odpustiť všetko zlé, ako rýchlo naňho zmenila pohžad. Musela to niekomu povedať, no asi to nebol zážitok, ktorý by mohla porozprávať Ginny... Nevadí. Nechá si ich pre seba... spomienky.

Poviedka č.2

Prvá vec, ktorú ucítil po tom, čo precitol, bol akýsi starý, hnilobný zápach dlho neudržiavanej miestnosti. Bál sa otvoriť oči, bál sa čo i len pohnúť, pretože vedel, že ten pach neveští nič dobré. Okrem toho si až teraz uvedomil, ako veľmi ho bolia ramená a chrbát - bolo to preto, že ruky mal neprirodzene vystreté a zrejme o niečo priviazané. Po chvíli sa odvážil otvoriť oči a odchýlil viečka len tak, asi o milimeter. Nebolo okolo neho nič iné, iba prítmie, preto oči otvoril doširoka a pokúšal sa ich donútiť, aby v tom šere rozoznali nejaké tvary. Uvedomil si, že sa nachádza v nejakej podzemnej miestnosti, ktorá slúžila ako pivnica - súdil tak podľa nízkeho stropu a tehlových stien, ktoré mohol vidieť vďaka slabučkému svetlu, ktoré vychádzalo zo špinavého okna nachádzajúceho sa niekde nad ním. Keď skončil s obhliadkou miestnosti, pričom usúdil, že sa v podstate nič nové nedozvedel, pokúšal sa spomenúť si, kde je a ako sa tam dostal. A hlavne prečo tam je. Jeho spomienky však boli len akýmisi nejasnými zábleskami a nič z toho mu nedávalo zmysel. Okrem toho ho bolelo celé telo - podľa toho súdil, že sem asi nešiel z vlastnej vôle. Vydal zo seba akýsi tichý vzdych, ktorý po tom, čo sa odrazil od hrubých stien, znel v jeho ušiach ako hlasný rev.

Netušil, koľko času uplynulo, keď odkiaľsi zhora začul hlasy. Nemohol im rozumieť, zrejme boli oni príliš ďaleko alebo on bol príliš hlboko v podzemí. Hoci to po tých dlhých hodinách, možno aj dňoch strávených osamote a potme bola známka toho, že tam hore sú ľudia, akosi z toho nemal dobrý pocit. Kto by ho uviazal v pivnici a vzal mu prútik, ak by mal dobrý úmysel? Vtedy sa ozval hrmot a miestnosť ožiaril tenký pásik svetla prichádzajúci zo schodiska. Uprene to svetlo sledoval, aby mohol vidieť, komu patrí prútik, z ktorého pochádzalo. Keď kroky ustali a on zbadal, kto za ním prišiel, zahmlilo sa mu pred očami a bol presvedčený, že je to len nočná mora - svetlo na konci prútika totiž osvetlilo škeriacu sa tvár Bellatrix Lestrangeovej.
"Ahoj, Neville," povedala posmešne. Iba mlčal, civel na ňu a cítil, ako mu vyschlo v ústach, takže jej nemohol nič odseknúť, ani keby chcel. Sledoval, ako sa spoza nej vynorili dvaja veľkí smrťožrúti a vykročili k nemu, pričom ona sa stále posmešne uškŕňala a v rukách zvierala prútik - jeho prútik. Všimla si, kam hľadí, dvihla ruku s prútikom do výšky a zatiahla: "Spoznávaš svoj prútik, Neville? Nemusíš sa báť, ak budeš dobrý chlapček, možno ti ho vrátim." Po týchto slovách sa nahlas zasmiala, takže Nevillovi bolo jasné, že ani jedno slovo nebola pravda a svoj prútik dostane späť akurát tak vo sne.
"Berte ho," zasyčala Bellatrix smerom k svojim dvom spoločníkom. Keď ho schmatli dva páry silných rúk, pokúšal sa brániť, ale proti dvom smrťožrútom nemal šancu.
"Pustite ma," ozval sa, boli to prvé slová, ktoré vyslovil po dlhom čase a zneli akosi piskľavo - vôbec nie zastrašujúco. Začul hlasný smiech Bellatrix, a keď ho tí dvaja začali ťahať hore schodmi, kráčala za nimi so zdvihnutým prútikom, pripravená zaútočiť, ak by bolo treba. Keď sa dostali von, prehovoril jeden z chlapov, čo ho vliekli hore: "Kráčaj!" Hoci mal Neville pocit, že ho nohy neudržia a ako náhle sa pokúsi postaviť, spadne na zem, neodvážil sa odporovať. Nakoniec sa mu podarilo udržať na nohách a dokrivkať do miestnosti, kde ho viedol jeden zo smrťožrútov. Keď mu zrak padol na jedinú postavu v izbe, vedel, že horšie to už nemôže byť. V izbe bol jediný dlhý stôl s množstvom stoličiek všelijako porozkladaných pri stole a kozub. Ten bol teraz prázdny, takže v ňom príjemne nepukotal žiaden oheň, ale napriek tomu doňho zamyslene hľadel vysoký bledý muž odetý v dlhom čiernom plášti. Neville sledoval biele temeno bez vlasov a vedel, čo príde, keď sa ten človek otočí.

"Zdravím, Neville," ozval sa vysoký hlas, potom sa osoba otočila a Nevillovi sa naskytol pohľad na bledú tvár s ligotavými očami, ktorú zdobil strašný úškrn.

"Nechajte nás," prikázal Voldemort a kývol dvom smrťožrútom, ktorí stáli pri dverách každý z jednej strany. Rýchlo sa poklonili a odišli z miestnosti. Ostala tam iba Bellatrix a prehadzovala si v rukách Nevillov prútik.

"Patrí sa odzdraviť, Neville," povedal Voldemort, keď sa už celkom otočil od kozuba a teraz si premeriaval Nevilla pohľadom. Ten iba mlčal a zatínal päste.

"Ako chceš," mávol Voldemort rukou s dlhými bielymi prstami, akoby z nej odháňal muchu a pokračoval: "Vieš, prečo si tu, Neville Longbottom?"

Odpoveď opäť neprichádzala a vtedy sa ozvala Bellatrix: "Môj pane..."

Voldemort ju umlčal jediným kývnutím a stále hľadel na Nevilla, ktorý si práve ukradomky obzeral Bellatrix s jeho prútikom v rukách a zvažoval svoje šance.

"Odpusť, že sme ti vzali prútik," povedal Voldemort a z jeho posmešného tónu bolo cítiť, že ho to vôbec nemrzí.

"Ale ako rukojemník nemáš veľa možností..."

Rukojemník? To slovo sa Nevillovi ozývalo v hlave ako ozvena.

"Si prekvapený?" Voldemort sa zasmial. "Je to tvoja chyba, že si bol taký hlúpy a pokúsil si sa odporovať... Mohol si sa vzdať a pridať sa k nám."
"Nikdy sa k vám nepridám!" Tieto slová už Neville vyslovil nahlas a zreteľne, istejšie. Neochvejne hľadel Voldemortovi do očí. On sa len tak nevzdá. Po jeho slovách sa v miestnosti rozľahol vysoký a hlasný Voldemortov smiech. O chvíľku sa k nemu pridala aj Bellatrix.
"Ticho," ozval sa Voldemort chladne a Bellatrix okamžite stíchla. V tej chvíli sa Neville otočil a vrhol sa na Bellatrix v zúfalom pokuse vziať si svoj prútik, aj keď vedel, že to je beznádejné. Podarilo sa mu zhodiť ju na zem, ale skôr, ako ona stihla vytiahnuť svoj prútik alebo on sa mohol natiahnuť po ten svoj, ktorý jej vypadol z ruky, ozval sa za ním rev a on pocítil, ako sa jeho telo dvíha zo zeme a letí vzduchom, až kým nenarazilo na stenu oproti.
"Môj pane... môj pane... ďakujem vám..." dychčala Bellatrix, keď sa stavala na nohy.

"Ako si to predstavuješ, Bella!" zvolal Voldemort nahlas. Skôr, ako mohol pokračovať, ozvala sa Bellatrix: "Môj pane, mala som... ja...", ale Voldemortov pohľad ju umlčal.
"Odíď," prikázal jej chladne. Neodvážila sa neposlúchnuť ho, tak sa len sklonila a vycúvala von z dverí.

"Vieš, skutočne som si nemyslel, že si až taký hlúpy," hovoril Voldemort Nevillovi, "že sa pokúsiš o niečo takéto. Ale na tom nezáleží. Konečne sa môžeš dozvedieť, aký je dôvod tvojho pobytu u nás." Na Voldemortovej tvári sa objavil úškrn.
"Oznámili sme tvojmu priateľovi Harrymu Potterovi, že si tu," hovoril Voldemort celkom pokojne a zrejme si nevšimol, ako Neville poškuľuje po svojom prútiku, ktorý po jeho útoku na Bellatrix ostal ležať na dlážke.
"Ak je skutočne taký obetavý a veľkorysý, ako o sebe tvrdí, príde ťa zachrániť. Ak nie..." Voldemort ani nemusel dopovedať, aby Neville pochopil, čo to znamená. Nemal však čas premýšľať nad tým, plánoval svoj posledný zúfalý pokus o záchranu. Neuveriteľnou rýchlosťou vyskočil na nohy a pohol sa smerom k svojmu prútiku. Sotva však stačil urobiť jediný krok, začul Voldemortov rev a následne vyslovené zaklínadlo: "Crucio!" Prudký nával bolesti ho zrazil z nôh, takže o chvíľu iba ležal na zemi a zvíjal sa v mukách.

"Ďalší neuvážený pohyb, Neville," povedal Voldemort, keď sklonil prútik. "Odveďte ho!" zavolal na niekoho, koho Neville nevidel, ale o chvíľu ho opäť ktosi uchopil za ruky a ťahal preč.
"A dúfaj, že ťa tvoj priateľ Potter spasí," zasmial sa Voldemort ešte skôr, ako mu zmizol z dohľadu. Potom sa Neville opäť ocitol v pivnici. Oprel si ubolenú hlavu o chladný múr a bezvýrazne civel do prázdna. Neostávalo mu nič iné, len čakať.

3. poviedka

,,Mamíííí, Luna prišla!" domom sa niesol hlas štrnásťročnej Ginny Weasleyovej. Fred sa strhol. Luna je tu? behalo mu mysľou. Akýmsi zvláštnym spôsobom ho priťahovala odkedy ju poznal. Bola zvláštna, a najmä to sa mu na nej páčilo. Vždy s ňou bola zábava. A bola aj pekná. Freda fascinovali jej blond vlasy, ktoré vyzerali až nadpozemsky, keď sa ako obvykle zasnene niesla po školských chodbách. TRESK! ozvalo sa pri ňom. Fred od ľaku nadskočil. ,,Čau, Fred!" prehodil George veselo. ,,Nad čím rozmýšľaš?" opýtal sa. Fred nevedel, čo povedať, tak vytresol prvé čo mu napadlo. ,,Nad krčorohými chrapogotmi." A okamžite sčervenel ako paprika. ,,Čože?!" neveriacky sa ho spýtal George. ,,Tebe tá Lunina prítomnosť nejako poškodila myseľ! Nie je to nákazlivé?" spýtal sa a odstúpil o krok dozadu. ,,Nemyslím" povzdychol si Fred. ,,Aaaa.... už chápem" uškrnul sa George. Tebe sa tá šialená Lovegoodová páči!" ,,Čo? Jasné že nie!" povedal Fred nepresvedčivo. ,,Jasné, a ja som potom Fred" uškrnul sa George a začal si pospevovať:

Luuuuna a Freeeed,

láska ako vreed,

pusa sem, pusa tam,

a dieťa už ide k nám!

,,Prestaň!" zasyčal Fred. George sa uškrnul. ,,Stále nemôžem uveriť, že sa ti páči práve ona." ,,Nechaj to tak" povedal mu a George ho prekvapivo poslúchol. Nič nepovedal ani keď Fredovi vypadla z ruky lyžica, lebo ho Luna oslovila. Ani vtedy, keď sa potkol, lebo ju pozoroval a nepozeral sa pod nohy. George si láskavo nechal pre seba aj to, že ho potkol on. Ubehlo pár dní a Luna ako prišla, tak aj odišla.

...

Luna k nim prišla aj na Vianoce. Boli tam všetci: Weasleyovci, Harry, Hermiona, Lupin, Tonksová, Fleur, no Fred vnímal najmä ju. Vianoce sú predsa dňom splnených prianí, pomyslel si Fred. A on si prial jediné - ju. Ani netušil, že jeho prianie sa mu čoskoro splní. Uprostred noci sa Fred zobudil, a nevedel prečo, no niečo ho ťahalo dolu do kuchyne. Pri okne stála postava a sledovala hviezdy. ,,Luna?" spýtal sa Fred ospanlivo. ,,Čo tu robíš uprostred noci?" ,,Snažím sa uvidieť Mesačnicu, vyliezajú iba v noci" povedala mu, akoby tým všetko bolo jasné. Fred sa musel pousmiať. Podišiel k nej. ,,Určite sa ti to podarí" povedal jej povzbudivo. Luna sa usmiala a pozrela hore. ,,Imelo" zašepkala takmer nečujne. ,,Áno" povedal Fred a sčervenel, no v tme to našťastie nebolo vidno. ,,No nargly v ňom nie sú" ubezpečil ju. Luna sa postavila na špičky a jemným motýlím dotykom sa svojimi perami dotkla tých jeho. ,,Dobrú noc, Fred" povedala a nechala ho tam stáť neschopného pohybu.

...

Na ďalši deň sa o ňom Luna ani slovkom nezmienila, akoby sa mu to len snívalo. Možno to aj bol sen. Pomaly tomu začínal veriť, no pár dní potom, čo Luna odišla mu prišiel list. Nebolo tam nič napísané, iba vhodená vetvička imela. Fred si pričuchol k obálke, ktorá voňala škoricou, presne ako Lunine vlasy. Pousmial sa a vedel, že ako náhle sa vráti do Rokfortu, pozve ju na rande.

...

Súhlasila. Ona súhlasila! Fred tomu stále nemohol uveriť. Pôjde na rande s ňou! S Lunou Lovegoodovou! Jeho Vianočné prianie sa naplnilo... Pozrel sa do neba a povedal: ,,Vďaka...."

...

Fred a Luna spolu chodili už pár dní. ,,Mala by som sa spýtať Ginny, či jej to nevadí.." povedala mu. ,,Pokojne" povedal jej s úsmevom. Pobozkal ju. ,,Veľa šťastia" poprial jej.

...

Luna stretla Ginny až na obed vo Veľkej Sieni. ,,Ginny? Môžem sa ťa na niečo opýtať?" Ginny sa usmiala. ,,Čo potrebuješ?",, Ako veľmi by si bola naštvaná, keby začnem chodiť s tvojim bratom?" Ginny sa chvíľu neveriacky pozerala a potom chytila záchvat smiechu. ,,S Ronom?" Luna sa zasmiala. ,,Jasné, že nie s ním. Veď sa naňho pozri" povedala, a pozerajúc na Rona, ktorému práve z úst trčalo kuracie stehno, sa zase začali smiať. ,,Ja som myslela Freda" povedala Luna. ,,Ty a Fred?" spýtala sa jej Ginny. Luna prikývla. ,,Samozrejme, že mi to nevadí! Chcem počuť všetky podrobnosti!" Luna sa usmiala a začala: ,,Všetko sa to začalo na Vianoce..."

...

,,Súhlasila! Fred, ona súhlasila!" povedala nadšená Luna a pevne ho objala. Prečo by aj nesúhlasila? pýtal sa Fred sám seba, smejúc sa nad svojou predchádzajúcou nervozitou. A tak sa mohol ich vzťah poriadne začať.

...

Blaise Zabini raňajkoval pri Slizolinskom stole o dve stoličky ďalej ako Draco Malfoy. Pri ňom vždy sedeli Crabbe a Goyle a oproti nemu sa napchala Pansy. No oni ho nezaujímali. Zaujímala ho ONA. Vedel, že je to nesprávne, vedel, že sa mu nemá páčiť, že je divná, no nemohol si pomôcť. Jednoducho sa do nej bezhlavo zamiloval. Nechcel iné dievčatá, a preto si o ňom viacerí mysleli, že je na chlapcov. No pravdu im povedať nemohol. Nemohol sa priznať, že sa mu páči šialená Luna Lovegoodová. Vtom začul Malfoyov hlas: ,,Pozrite sa na to. Weasley a Lovegoodová. Tí sa našli. Jeden takmer bezdomovec a druhá vhodná do psychiatrickej liečebne." Ozval sa výbuch smiechu. Blaise zaťal zuby. Možno bola Luna trochu iná, no jemu sa to páčilo, páčilo sa mu, že bola odlišná, práve tým bola zaujímavá. Ale čo to hovoril? Že Weasley a Lovegoodová? Pozrel sa k vchodovým dverám a to čo videl, mu srdce roztrieštilo na milión kúskov. Luna tam stála ruka v ruke s Fredom Weasleym. Blaise chcel škrtiť, chcel ho zabiť. No len sa mlčky prizeral, ako mu ju ten ryšavec ukradol.

...

Fred a Luna boli verejným párom už niekoľko týždňov. Všetko im perfektne klapalo a Blaise bol z toho nešťastný. Chcel ju, túžil po nej viac ako po čomkoľvek na svete. Vymyslel plán. Nalákal Weasleyho na mieste, kde ho s Lunou uvidí v intímnej situácii, ale bude to tak iba vyzerať. V skutočnosti to nebude nič intímne.

...

,,Ahoj, Luna" prihovoril sa jej, keď skončila Herbológia. ,,Čo chceš, Blaise?" spýtala sa ho ľahostajne. ,,Chcel som sa spýtať..." keď zbadal Freda stáť neďaleko, zasunul jej pramienok vlasov za ucho. Luna sa naňho prekvapene pozrela. ,,Nevieš, čo sme mali na úlohu z Čarovania?" opýtal sa. ,,Vypracovať jeden a pol pergamenu o zaklínadle Aguamenti" odvetila mu Luna. ,,Tak ďakujem, povedal, chytil ju za plece a odišiel preč. Luna sa poobzerala a uvidela smutne sa pozerajúceho Freda. ,,Fred! Čo tu robíš?" opýtala sa. ,,ČO máš so Zabinim?" spýtal sa. ,,Nič, nič, prisahám, že medzi nami nič nie je!" povedala Luna. ,,Videl som ako ti dával pramienok za ucho!" ,,Naozaj to nič nebolo!" prosebne hovorila Luna. Fred sa odvrátil. ,,Ani to ako ti položil ruku na plece nič nebolo, čo?" nahnevane sa spýtal. ,,Fred medzi mnou a Blaisom nič nie je, prisahám!" ,,Tak Blaisom, hm? Odkedy ho voláš krstným menom?" ,,Ale ja volám krstnými menami všetkých" bránila sa Luna. ,,Fred...Prosím..." povedala. Fred pokrútil hlavou a odkráčal, nechal tam Lunu s očami plnými sĺz.

...

,,Čo si o sebe myslíš?!" spýtala sa Luna nahnevane Blaisa. ,,Čože?!" spýtal sa jej. ,,Dobre vieš, o čom hovorím! Nebyť teba, s Fredom nie sme pohádaní!" Vyšlo to! Blaise by sa dokonca usmial, keby naňho Luna nebola nahnevaná. Bolelo ho to. ,,Neviem o čom hovoríš" zaklamal. ,,Ale dobre vieš, Blaise, inak by si tam nebol! Prečo sa pletieš medzi nás dvoch?!"

...

Blaise to už dlhšie nevydržal. ,,Lebo ťa milujem!" povedal. Luna od prekvapenia onemela. Vyvalila svoje veľké sivé oči a pozrela sa naňho. Blaise sa k nej priblížil, až ich delilo len zopár centimetrov. Ľahko sa dotkol jej pier a bozkával ju. Najskôr sa bránila, no potom ho nechala, dokonca mu bozky opätovala. Nechápala, kde sa to v nej vzalo.

...

Možno som to predsa len prehnal, pomyslel si Fred Weasley, nervózne sa prechádzajúc dookola. Vyčaril kvety, a pobral sa za Lunou, že sa jej ospravedlní. Mieril k bystrohlavskej klubovni, lebo predpokladal, že bude tam. Už bol skoro tam, no začul za rohom nejaké hlasy, tak sa tam pobral. Bola tam Luna a ten hnusný sviniar. Luna naňho upierala dokorán otvorené oči a on sa k nej nahol a pobozkal ju. Nebol to hocijaký bozk. Bol vášnivý, naozaj vášnivý. Fredovi išlo prasknúť od žiaľu srdce. Pustil kvety na zem a odišiel, skôr akoby si ho všimli. Už nevidel, ako sa Luna s ospravedlňujúcim výrazom v očiach od Blaisa odtrhla a povedala: ,,Prepáč, nemôžem! Ľúbim Freda!" Zašla za roh a potkla sa o niečo. Boli to kvety, s lístočkom. ,,Luna, prepáč... Ľubim ťa, Fred." Do očí sa jej vtisli slzy. ,,Fred... Videl to..." zašepkala.

...

Fred sa s Lunou nerozprával až do konca školského roka. V podstate tam ani nebol, keďže s Georgom uleteli zo školy. Trochu sa z toho vinila. Je to len tvoja chyba, neustále jej vírilo v hlave. Keďže sa s ňou Fred nerozprával, Luna trávila najviac času s Blaisom, dohodli sa, že na bozk zabudnú a budú sa len priateliť. S Ginny nevedela vychádzať tak ako doteraz. Príliš jej pripomínala Freda. Cez letné prázdniny prišla síce na návštevu, no Freda nikde. Vraj išiel na návštevu k Lee Jordanovi. Luna bola ako duch, jedinou útechou jej boli chvíle s Blaisom. Chápal ju, rozumel jej, dokonca sa mu podarilo pár krát ju rozosmiať. Keď sa končila Lunina letná návšteva u Weasleyovcov, nenápadne strčila Fredovi pod vankúš vetvičku imela s lístočkom: ,,Prepáč... Nikdy ťa neprestanem ľúbiť... Luna."

...

Na začiatku školského roka sa Luna s Fredom stretli. Doslova. Fred do nej nabúral. Lune vypadli z rúk učebnice. Fred sa po ne zdvihol a zamrmlal: ,,Prepáč." Podal ich Lune do rúk a už sa chystal na odchod, no Luna ho zastavila. ,,Čo tu robíš? Priniesol som nejaké veci Ronovi" povedal. Luna využila príležitosť a spýtala sa ho: ,,Našiel si?" Fred prikývol. ,,Nemohol by si mi odpustiť? Ničí ma, keď ma takto ignoruješ." ,,Bolelo to, Luna. Naozaj ma to bolelo" povedal jej Fred. ,,Viem" smutne povedala. ,, Aj mňa to bolí, Fred. Naozaj bolí. Nemala som to robiť, ja viem že som nemala, ale na moju obranu- on začal. Je mi to príšerne ľúto, Fred" začali jej tiecť slzy. ,,Nemohli by sme byť aspoň priatelia?" spýtala sa ho s malou iskierkou nádeje. ,,Priatelia" súhlasil Fred nakoniec.

...

A tak bolo všetko ako predtým, ako spolu chodili. Luna ho však stále ľúbila. Aj Fred si uvedomoval, ako veľmi mu chýba. Takto to išlo, až kým nebola Luna šiestačkou. Znova prišla na Vianoce k Weasleyovcom a priala si jediné- aby ju opäť ľúbil a odpustil jej. Pokúšala sa stáť pod každým imelom v dome, no Fred si to buď nevšímal, alebo nechcel všímať. No nepodarilo sa mu unikať naveky. ,,Luna, prosím mohla by si mi podať tamto korenie?" poprosila ju pani Weasleyová. ,,Samozrejme" zašveholila a pobrala sa poň. Vošla do špajze, alebo čo to bolo, zobrala stoličku, postavila sa na ňu a keď už korenie držala, začala padať. ,,Pomoooc!" zakričala. Fred pribehol a zachytil ju tesne predtým, ako si dolámala väzy. ,,Ďakujem" povedala a pozrela nad seba. Prosím nie, prosím nie, nech tam nie je imelo, pomyslel si Fred. Pozrel sa a jeho obavy boli naplnené. ,,Jeden bozk. Taká je tradícia" povedala mu Luna. Keď ju Fred išiel pobozkať, dobre vedel, že nebude môcť prestať a bude ju bozkávať stále dookola. A tak sa aj stalo. Bozkávali sa, až kým sa neozvala pani Weasleyová. ,,Luna? Kde si toľko s tým korením?" Luna sa zachichotala a povedala: ,,Už idem, pani Weasleyová!" Dostala ho. Fred to veľmi dobre vedel. Znova je v jej moci.

...

Keď spolu opäť začali chodiť, Blaise bol k Lune značne chladnejší. ,,Blaise, nie je úžasné, že som znova s Fredom?" pýtala sa ho. ,,Úchvatné" sarkasticky povedal. ,,Ale, prečo si taký?" spýtala sa ho. Blaise ju ešte stále ľúbil, nikdy ju ľúbiť neprestane. Ale ona ako keby zabudla na všetky jeho city k nej. ,,No tak, teš sa spolu so mnou" povedala mu. Blaise zaťal zuby a silene sa usmial. ,,Je to super" povedal jej a ona sa spokojne usmiala. Bola šťastná, naozaj veľmi šťastná.

...

No jej šťastie netrvalo dlho. V čarodejníckom svete zúrila vojna a čoskoro sa začala aj finálna bitka na Rokforte. ,,Ľúbim ťa, Fred" povedala mu Luna. ,,Ľúbim ťa, Luna" povedal jej Fred. Vediac, že to môže byť ich posledný bozk, sa vášnivo pobozkali a pobrali sa do boja. Luna skolila niekoľko smrťožrútov, bola zranená, no musela bojovať. Odrazu sa ocitla v blízkosti Freda a Percyho, ktorí bojovali s niekoľkými smrťožrútmi. Žije, usmiala sa. Chcela mu ísť na pomoc, no mala dosť práce s jej vlastným smrťožrútom. Našťastie sa k nim odrazu pridali Harry, Ron a Hermiona. Zbadala Percyho niečo hovoriť, potom Freda a potom sa to stalo. Ozval sa výbuch a chvíľu bolo vidieť len svetlo. Potom začula výkriky. ,,Ne, nie nie! Nie, Fred, nie!" Fred! Nie, Fred nemôže byť.... nemôže! Luna sa rozbehla k nim a rozplakala sa. ,,Fred, nie! Preber sa! Počuješ?!" triasla jeho ochabnutým telom, no už bolo neskoro. ,,Nieeee....." vzlykala. V tej chvíli vedela, že to slizkého beznosého hada porazia, aj keby ju to malo stáť život.

...

Harry zabil Voldemorta. Veľkou Sieňou sa niesol radostný šum, no ona sa len skláňala nad ochabnutým telom Freda. Blaise ju objímal a tíšil: ,,No tak Luna... Neplač..." ,,Je mŕtvy, Blaise, mŕtvy!" vzlykala mu v náručí. ,,Už sa nevráti!" ,,Ja viem..." povedal. ,,S tým sa musíš zmieriť." ,,Ale ja nechcem!" povedala Luna, pripomínajúca tým malé dieťa. A znova len plakala a plakala. Valilo sa z nej milión sĺz...

...

O devätnásť rokov neskôr bola Luna šťastne vydatá za Blaisa. Ľúbila ho, aj on ju, no nikdy, nikdy ho nemilovala tak veľmi ako Freda. Blaise to vedel, no vedel aj to, že ho nikdy nebude milovať viac. Nikdy naňho nezabudla. Často sa jej do očí znova vovalili slzy, keď si naňho spomenula. Veľmi jej chýbal... Viac než čokoľvek. Milovala ho, miluje a vždy aj bude. To bola jediná vec v Luninom živote, o ktorej vedela, že sa nikdy nezmení.