2. kapitola
Takže dnes tu máme už túžobne očakávanu 2.kapitolu pokračovania Willieho skazy. Môžno budete prekvapený ako sa to vyvinie. A možno ani nie. Tak či tak prejem príjemnú zábavu a nezabudnite nám zanechať váš dojem v komentároch.
(Autorsky sa na tejto časti podieľajú Ginny* a Bailey. Prvá časť TU.)
XoXo Janelle
2. kapitola
Z pohľadu: Mitchie
Ten pohľad som nemohla rozdýchať. Ale boli tam. Živí a stále neskutočne krásni. Nick a Nate Jonasovci. Vhŕkli mi slzy do očí, no potlačila som ich. Nechcela som, aby Alex vedela, že Nate mi chýbal viac, ako som dávala najavo.
,,Ideme za nimi?" spýtala sa ma Alex dychtivo a s očakávaním v očiach. Vedela som, že sa nevie dočkať, kedy Nicka objíme a pobozká ho na pery. Zažije ten pocit, ktorý jej dva roky chýbal k životu. Na moje prekvapenie som sa však počula hovoriť jej: ,,Nie"
,,Ale prečo?" spýtala sa ma Alex nechápavo. ,,Musíme vymyslieť stratégiu" povedala som jej s diabolským úškrnom na tvári. Alexina tvár mala zrazu otieň svetlozelenej, a keď sa konečne spamätala pomaly prehovorila: "A-a-ale on... je tu... ja..." Zhlboka som si vzdychla a ťahala ju preč z tejto chodby, myšlienkami som prechádzala zoznam vecí, čo som mala zbalené, a dali by sa použiť. Vtiahla som ju do izby, nevšímajúc si jej rozhorčené náreky a začala som sa prehrabávať v kufri. "Niekde... niekde to tu je..." zamrmlala som si. "Hovoríš sama zo sebou? To je interesantné, ale ja som tu tiež!" Prevrátila som oči k stropu a pokračovala v práci. "A čo vlastne hľadáš? Samopal? Vieš, že za nalegálne prechovávanie streľnej zbrane hrozia až dva roky väzenia?"
"Keby si trochu menej pozerala C.S.I.: Miami tak by si tieto fakty ani nevedela. A nehľadám samopal," víťazne som zamávala zväzkom kľúčov pred jej nosom, "ale toto" Alex sa zatvárila uznanlivo. "Náhradné kľúče od tvojho bytu? Skvelé, to nám teraz fak pomôže" zasyčala ironicky. "Nie, samozrejme, že nie, nevidíš, čo je toto?" spýtala som sa, jeden som vytiahla a podala jej ho.
"Toto nie. Neverím, že by si ukradla školníkovi univerzálny kľúč" prekvapene som sa na ňu pozrela. "Samozrejme, že som nič neukradla. Keď sme dnes ráno prišli tak som si od neho iba, hmm, požičala na pár minút kľúč, dala ho skopírovať a potom mu ho vratila. Myslela som, že by sa mohol zísť" Alex iba zamrmlala čosi o tom, že nemám žiadnu morálku, a ja som sa usmiala. "Takže operácia Boj za zlomené srdcia sa môže začať" povedala som a zo stolíka som jej podala tmavé slnečné okuliare. Druhé som si nasadila sama. Alex pustila úvodnú pieseň zo C.S.I.: Miami a obe sme na ňu do rytmu kývali hlavami. Museli sme vyzerať ako dve mierne zdrogované kriminálne fanatičky.
"Dobre, ale času je málo. Treba vymyslieť plán. Čo navrhuješ?" spýatala sa. Ak to chcela vedieť, nemala som žiadny plán. Ale improvizácia je skvelá vec, hlavne treba vyzerať sebaisto.
"Vžite sa do svojej role, slečna. Pomstiť sa tomu, čo ti zlomil srdcie. Buď odvážna a kreatívna. Buď svojská, buď..." "Takže si totálne zúfalá, že, Mitchie? No fajn. Ešte stále ich môžme uniesť a žiadať za ne miliónové výkupné, čo hovoríš? Ako pravá banda gangstrov" Zbystrila som pozornosť. "Tak tomu sa hovorí slovo, zlato," vykríkla som.
"Nie, to bol cynizmus, ale nevadí," zašepkala Alex.
"Pche, detail. Teraz ideme k plánu. Takže, máš nejaké návrhy, ako zistiť, kde bývajú?"
"Čo takto zápisná kniha na informáciach s menami a číslami izieb?" spýatala sa Alex zúfalo, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete.
"Výborne. Zober... čo by sa dalo využiť... zober plachty na posteľ." Ak sa predtým Alex tvárila zúfalo, teraz bola... no, neviem nájsť vhodné prídavné meno. Ale na tom vlastne ani nezáleží. "Plachty na posteľ? Čo pánuješ robiť s plachtami na posteľ?" "Uvidíš. Môj krátky a efektívny plán ti vysvetlím po ceste"
Asi o desať minút na to som stála pred izbou číslo 423, po boku som mala Alex (totálne zmagorenú z môjho chaotického rozprávania) a v rukách sme mali iba plachty a kľúč. Už som sa chystala odomknúť, keď ma zastavila Alexina ruka "A čo ak sú dnu, hmm?"
"No, potom by nastal čas na improvizáciu" treba... vyzerať... sebaisto "Jasné, a dúfať že majú dobrú náladu, vieš," pozrela na mňa "na ich mieste by som tie plachty považovala za silnú provokáciu." Prevrátila som očami a zamrmlala: "Dobre, dobre, tak zaklopeme, schováme sa za roh a budeme čakať či vyjdú z izby alebo nie. Súhlasíš?" Alex prikývla. Ja som zatiaľ už zaklopala a stiahla ju za najbližší roh. Nikto sa nehlásil, čo som pochopila ako pozvanie dnu. Rýchlo som potočila kľúčom v zámke a vošla.
Poobzerala som sa na naokolo a keď som nikoho nevidela, zamávala som Alex aby vošla dnu. "Plachty polož sem" povedala som jej a ukázala som sa posteľ. Pložila ich a potom sa na posteľ posadila aj ona.
Poobzerala som sa hľadala som skriňu vhodnej veľkosti. Uvidela som jednu pri zrejme Nickovej posteli, pretože na nej bola gitara.
,,Sem sa schováš ty" povedala som Alex a ukázala som prstom na skrinku. ,,Ja pôjdem do sprchy a odtiaľ im zavolám. Nezabudni si obliecť plachtu" Alex prikývla.
,,Mitchie" povedala. ,,Hm?" ,,Tvoj plán má jednu vadu" povedala mi. ,,Akú?" opýtala som sa prekvapene. ,,Kde zoženieš ich číslo?"
Vyvalila som oči. Na toto som vôbec nemyslela. No vtom som uvidela na Nickovom nočnom stolíku mobil. ,,Hahá!" zvýskla som víťazoslávne a Alex sa na mňa nechápavo pozrela.
,,To je Nickov mobil. Určite v ňom má Natovo číslo" vysvetlila som jej. Nate...
To slovo som nevyslovila už dávno. Stále vidím pred očami jeho nádherný pohľad, jeho oči upierajúce sa na mňa. Pomaly sa ku mne priblížil a...
,,Mitchie!" skríkla Alex. ,,Vráť sa na planétu Zem." ,,Prepáč" zamrmlala som a cítila som, že sa mierne červenám. ,,Daj si na seba plachtu a vlez do skrine. Ja sa postarám o ostatné" povedala som rozhodne a Alex sa ako na povel schúlila v spodnej poličke.
Vzala som Nickov mobil, poslala som si Natovo číslo a bežala som do kúpeľne. Vytočila som. Cŕŕn, cŕŕn. Srdce mi bilo ako splašené.
Po asi ďalších troch zazvoneniach sa konečne ohlásil Natov jemný zamatový hlas. ,,Áno?" spýtal sa. ,,Dobrý deň, pán Jonas" povedala som mierne zhrubnutým hlasom. ,,Tu riaditeľka Blackstoneová. Ste momentálne na izbe?" ,,Nie" počula som hovoriť Natea. Vydýchla som si. Takže na to neprišli. ,,Tak sa tam prosím okamžite dostavte. Potrebujeme vedieť, či vám funguje sprcha" povedala som mu a s napätím som čakala na odpoveď.
,,Uhm" povedal. ,,Tak dopočutia" povedal a zložil. ,,Alex!" zasyčala som. ,,Už idú! Priprav sa!"
Netušila som, či ma počula, ale dúfala som, že áno. Inak máme problém. Navliekla som si na seba plachtu, vytiahla som z vrecka vreckový nožík a čakala som učupená v sprchovom kúte. Začala som pochybovať, či to bol dobrý nápad. Vytriasla som tú myšlienku z hlavy a ďalej som čakala. Po asi troch minútach som konečne začula štrngotanie kľúčov v zámke a potom kroky. Pomaly sa blížili ku kúpeľni a ja som sa modlila, nech sa nič nepokazí. Začula som Nicka, ako Nateovi niečo hovorí.
Čo keď vedia, že som tu? Prepadla ma panika. Upokoj sa Mitchie, dohovárala som si v duchu.
Nevedia, že si tu.
Pomalé kroky boli čoraz bližšie k dverám a vtom niekto otočil kľúčkou. Dvere sa otvorili. Bola som pripravená vykonať čo som mala. Nick s Nateom vošli do kúpeľne a chystali sa odokryť záves, za ktorým som bola schovaná. A je to tu, prebehlo mi mysľou. Stretnutie po toľkých rokoch.
Nasledujúce sekundy prebehli ako blesk. Nate odokryl záves a ja som sa naňho s zúrivým jačaním a nožíkom v ruke vrhla. ,,Preboha!" skríkol a rýchlo vybehol spolu s Nickom naspäť do spálňe.
To už bola práca pre Alex.
Komentáre
Zverejnenie komentára